Autor: Nora Baráthová
Cez kežmarský chotár prešlo počas existencie mesta trinásť vojen. Vojny neprinášajú nič dobré, ale jedna Kežmarku prišla veľmi vhod. Bol to vpád husitských vojsk smerujúcich z Poľska na Spiš. Pamäti mesta Kežmarku ho opisujú nasledovne: „Roku Pána 1433 na samý deň sv. Marka evanjelistu vtrhli husiti alias táboriti s veľkou silou vozov, jazdcov a pešiakov v počte asi 20 000 ľudí a toho istého dňa sami táboriti svojou falošnou úskočnosťou, skrytou ľstivosťou a vojnovou brannou mocou nepriateľsky vnikli do samého mesta Kežmarku, páliac, lúpiac a pustošiac všetky majetky mesta; značne samé mesto vypálili a pozbavili všetkých prostriedkov, potrebných na obranu mesta, a to kameňometov, kanónov, súdkov na pušný prach..." Husiti sa usadili na kopci nad mestom, kde stál kostol sv. Michala. Ich ďalšia časť sa usadila na močaristých lúkach medzi Kežmarkom a Ľubicou na tzv. Rohrwiesen a posunutím hraničných kameňov sa vyvolal niekoľkostoročný spor medzi oboma mestami. Husiti sa v Kežmarku zdržali jedenásť dní a mesto neopustili s prázdnymi rukami: odniesli si živú korisť - kežmarských senátorov a ešte aj tu skrytého spišského prepošta Juraja, za ktorého nikto nebol ochotný zaplatiť výkupné. Na vykúpenie senátorov si mesto požičalo 2953 zlatých. O všetkom, čo sa v Kežmarku stalo, bol informovaný aj panovník Žigmund. Kežmarčania mu v niekoľkých listoch dramaticky vylíčili prepad a svoju zúfalú situáciu: najprv napísali, že husiti im ulúpili mestské privilégiá a vzali ich so sebou, no vzápätí ho informovali, že privilégiá husiti zničili. Cisár prisľúbil privilégiá Kežmarku znova potvrdiť. Kežmarčania zoznam spísali a medzi ostatné privilégiá vsunuli aj právo skladu, ktoré mal na Spiši len Podolínec a Levoča. Nič netušiaci panovník zoznam potvrdil a tým nepriamo vyvolal medzi Levočou a Kežmarkom vyše storočnú vojnu. V skutočnosti husiti neodniesli žiadne privilégiá - v archíve v Poprade - Spišskej Sobote sa nachádzajú dodnes.