• Facebook

Cirkevný zbor

ECAV na Slovensku Kežmarok

Hviezdoslavova 18

060 01 Kežmarok

tel./fax: 052/4522242
e-mail: ecavkk@gmail.com

Evanjelický spevník - aplikácia do mobilu

© 2018 Roman Uhlár

 

Dejiny cirkevného zboru

Cirkevný zbor v číslach:

Založenie evanjelického zboru v Kežmarku: 1569 (Confessio Scepusiana)

Vznik slovenského evanjelického zboru: 28. apríla 1940

Počet členov: 780 (31.12.2017)

Počet farárov: 1

Počet filiálok: 8

Počet kostolov: 10

Najstarší chrám: Kostol Najsvätejšej Trojice z roku 1717 (viac ako 300 rokov)

Matkocirkev

Filiálka

Diaspóra

História

 

Kežmarok vznikol zlúčením viacerých osád pôvodného slovanského obyvateľstva s osadou nemeckých kolonistov, ktorí postupom stáročí vytvorili najsilnejší etnický celok, hoci tu žili aj rôzne iné národnosti. Preto bolo prekvapujúce, že česká husitská ideológia, ktorá odsudzovala bohatstvo cirkvi i jednotlivcov, po prvej nenávistnej reakcii obyvateľstva našla podporu aj v tomto meste. Príchod husitov na Spiš a do Kežmarku roku 1433 zanechal v myslení ľudí veľkú zmenu - o tom sa zmieňuje aj cisár Žigmund, kat majstra Jána Husa, keď píše:

 

" ... husitskí heretici rozširovali mocne a veľmi rázne svoje diabolské bludy po našich spišských krajoch...

a obracali na svoju bezbožnú sektu tu žijúcich kresťanov."

Nevedno, či následkom toho žili kežmarskí mešťania v nepriateľstve s miestnymi kňazmi - súdili sa s nimi desaťročia o majetky a dávky peňazí. Situácia sa vyhrotila po príchode Jána Jiskru roku 1441 natoľko, že Kežmarku i ďalším spišským mestám hrozila križiacka výprava, lebo - ako sa uvádza v liste pápežovi: 

 

" ... na horné kraje kráľovstva prišli českí žoldnieri, ktorí rozširujú husitskú nákazu tak, že v župe spišskej je veľa farností, v ktorých sa prijíma pod oboma spôsobmi."

Vedenie mesta však naďalej vystupovalo rázne proti cirkvi. Bez rozmýšľania dalo zbúrať údajne zo strategických dôvodov kostol sv. Michala aj kostol sv. Alžbety - mestu musel vystačiť len kostol sv. Kríža. Mesto sa súdilo

s kňazom o mlyn, vydalo mu ho iba za vlastných podmienok. Roku 1451 sa sťažuje Spišská kapitula rímskemu kardinálovi Dionýzovi na Kežmarčanov, lebo jej nezaplatili ročnú daň vo výške 100 zlatých. Kardinál pohrozil slobodnému kráľovskému mestu Kežmarku, že jeho obyvateľov exkomunikuje z cirkvi, odmontujú sa kostolné zvony, zhasnú sviece na oltári a nad celým mestom sa vysloví kliatba. Pokračovanie prípadu nepoznáme, exkomunikácia sa však zrejme neuskutočnila, no na druhej strane žiadne potvrdenie o zaplatení sa v kežmarskom archíve nenachádza a najstarší kežmarský zvon bol uliaty až roku 1525.

Chýr o smelom vystúpení dr. Martina Luthera vo Wittenbergu sa rýchlo rozniesol po strednej Európe. Spozornel aj Spiš - hlavne mestá a dediny, kde žilo nemecké obyvateľstvo. Už tri roky po vystúpení Martina Luthera roku 1520 číta z kazateľnice ľubického kostola kňaz Tomáš Preisner Lutherove wittenberské výpovede. A Ľubica bola od Kežmarku vzdialená sotva na dva kilometre. Myšlienky a spisy dr. Luthera prinášali aj kupci - veď Kežmarok ležal na dôležitej európskej obchodnej ceste, spájajúcej všetky svetové strany Európy. Šírili ich aj miestni študenti, ktorí v hojnom počte navštevovali nemecké univerzity.

Podľa rukopisu kežmarského historika a evanjelického a. v. kňaza Kristiána Genersicha sa mal Tomáš Preisner stať roku 1525 kežmarským farárom. Dokladov však o tom niet, a tak sa za prvého šíriteľa reformačnej myšlienky

v Kežmarku stále považuje Juraj Leudischer, ktorý bol už roku 1530 voleným farárom a v septembri 1531 prevzal inventár fary. V Kežmarku zotrval dvanásť rokov. Predchádzali ho správy z Levoče, kde predtým pôsobil a kde ho považovali za "kacíra, ktorý šíri myšlienky heretika Luthera". Toho, ktorý vystupuje proti cirkvi a pápež ho za to uvrhol do kliatby.

Kežmarčania vyčkávajú a žasnú. Leudischer sa nepokladá za neomylného kňaza, ale len za "kazateľa a služobníka Božieho slova". Je proti celibátu - sám je ženatý, ba sobáši aj iných kňazov. Ruší ušnú spoveď a Večeru Pánovu prisluhuje pod obojím. Centrom bohoslužieb sa stáva kázanie Božieho slova, a to dokonca v nemčine, v reči, ktorú každý rozumie. A ľuďom sa to začína páčiť.

Je samozrejmé, že sa prechod obyvateľstva Kežmarku na protestantskú vieru neuskutočnil zo dňa na deň, ale celý proces trval oveľa dlhšie. Nemecké obyvateľstvo do jedného prijalo učenie dr. Luthera a tak isto urobili aj Slováci, ktorí mali neskôr aj vlastných kazateľov. Evanjelici obsadili pre seba farský kostol sv. Kríža, čo prebehlo bez akéhokoľvek incidentu, pretože v tom čase sa už v Kežmarku nenašiel človek inej viery. Roku 1569 sa definitívne 24 spišských miest - medzi nimi aj Kežmarok - prihlásilo v tzv. Confessio Scepusiana k evanjelickému augsburskému vyznaniu.

Mesto ostalo nábožensky jednoliate až do ťažkých čias protireformácie – teda okolo 140 rokov. Neboli to ľahké časy. Doznievala vyše storočná vojna s Levočou a vyostrili sa 250 rokov trvajúce spory medzi mestom a hradom, v ktorých napokon zvíťazilo mesto. Celou krajinou otriasali v 17. storočí povstania uhorskej šľachty,

čo doliehalo i na Kežmarok.

Táto doba vtisla svoju pečať aj architektúre mesta. Pribudli nové stavby. Po požiari sa postavila nová radnica. Prebudovala sa veža kostola. Pri kostole bola vybudovaná zvonica, najkrajšia kampanila na Spiši. Rozširovali sa mestské múry, prestaval sa aj hrad. Zreformovala sa škola, ktorá sa stala evanjelickým gymnáziom a mesto pre ňu postavilo novú budovu z kameňa. Na tejto škole pôsobili vyučujúci zo zahraničia a podobné bolo aj zloženie žiakov, pretože chýr o tejto škole putoval doširoka – ďaleka. Začala sa budovať knižnica, ktorá sa dnes so 150 000 zväzkami považuje za najväčšiu školskú historickú knižnicu v strednej Európe.

No potom prišli ťažké roky protireformácie. Hoci snahy o zaberanie evanjelických a.v. kostolov a o vyháňanie evanjelických kňazov a učiteľov sa vyskytovali už od začiatku 17. storočia, skutočný teror vypukol roku 1670 po odhalení neúspešného proticisárskeho sprisahania uhorského šľachtica Wesselényiho, z ktorého obvinili protestantov.

Od roku 1670 začali evanjelikom na Spiši násilne odoberať kostoly a školy.  V roku 1673 bol kežmarským evanjelikom odňatý kostol a škola, kňazi i učitelia boli vyhnaní.

 

Evanjelický kňazi a učitelia mali na výber: buď sa vzdali svojho úradu a presvedčenia alebo odišli do vyhnanstva za hranice Uhorska. Poslední spišskí kňazi a učitelia odišli do zahraničia v marci a apríli 1674. V snahe úplne vykoreniť evanjelickú vieru dostali všetci obyvatelia spišských miest a mestečiek príkaz, aby chodili na omše a svätili katolícke sviatky. K najsurovejším príkazom patril ten, ktorý zakazoval evanjelikov pochovávať do cintorína, mohli byť uložení na večný odpočinok iba do záhrad za svoje domy. Vieru však z ľudí nikto nevykorenil - schádzali sa potajomky po domoch. Ba aj školské vyučovanie pokračovalo v súkromí.

Na území Spiša bolo pred rokom 1671 celkove 98 evanjelických cirkevných zborov so 101 kostolmi.

V roku 1674 neexistoval už ani jeden.

Na tento teror odpovedalo ďalšie povstanie uhorskej šľachty. Viedol ho kežmarský rodák a majiteľ hradu Imrich Thöhöly. Cisár Leopold I. bol nútený zvolať roku 1681 do Šoprone snem a urobiť ústupky.

Na základe 25. a 26. artikulu sa povolila sloboda vierovyznania a postavenie protestantských kostolov

v slobodných kráľovských mestách a po dvoch v každej župe, avšak za podmienky, že kostol bude vybudovaný za mestom na presne vyznačenom mieste a postaví sa výlučne na náklady cirkvi.

Povolenie platilo aj pre Kežmarok. Prvý drevený artikulárny kostol si kežmarskí evanjelici postavili

v rokoch 1687 – 1688. Kostolík používali až do roku 1705, keď opäť obsadili veľký kostol (sv. Kríža). Bolo to za čias ďalšieho povstania, ktoré viedol František Rákóczi II. - nevlastný syn Imricha Thöhölyho. Kežmarok sa postavil na stranu povstalcov a kruto za to zaplatil. Koncom roka 1709 ho dobyli cisárske vojská a na výstrahu dali

16. decembra popraviť troch predstaviteľov mesta - evanjelikov Jakuba Kraya, Martina Lányho a Šebastiána Toporcera. Mohli sa zachrániť, keby sa boli vzdali svojej viery. Ale oni radšej volili smrť.

Evanjelici sa vrátili do dreveného kostolíka, ktorý bol však priestorovo malý, a preto sa ho rozhodli prebudovať. Stalo sa tak za neuveriteľné tri mesiace roku 1717 – vzhľad z tohoto obdobia si nesie artikulárny kostol dodnes. Finančne na stavbu kostola ktorý je zasvätený sv. Trojici, prispeli protestanti z celej severnej Európy, ba švédsky, ako aj dánsky panovník nariadili pre tento účel urobiť vo svojej krajine zbierku. Staviteľom kostola bol Juraj Müttermann z Popradu, ako maliar sa uvádza Levočan Gottlieb Kramer, organ zostrojil Vavrinec Čajkovský

z Levoče a o jeho rozšírenie sa postaral Martin Korabinský zo Spišskej Novej Vsi. Všetky drevorezbárske práce robil Kežmarčan Ján Lerch.

Kostol je stavaný v slohu ľudového baroka. Mohutná maľovaná klenba sa opiera o štyri točité stĺpy a obvodové múry. Na prízemí a šiestich chóroch je miesto pre vyše 1500 ľudí.  Roku 1985 bol kostol vyhlásený za národnú kultúrnu pamiatku.

Drevený artikulárny kostol, ilustrácia

Pri kostole bola postavená najprv drevená škola. V rokoch 1774 - 1776 bola postavená kamenná budova školy, z ktorej vyrástlo známe lýceum, kde pôsobili a študovali mnohí budúci slovenskí, nemeckí, maďarskí i srbskí velikáni vedy a kultúry, napr. P. J.  Šafárik, K. Kuzmány, bratia Chalupkovci, S. Tomášik, J. Kráľ, F. Kazinczy, J. Sterija - Popovič, J. Genersich, P. O. Hviezdoslav, J. Jesenský, M. Rázus, I. Stodola; maliari P. Bohúň, L. Medňanský; lekári Ľ. Markušovský, V. Alexander; historici K. Genersich, bratia Hunfalvyovci,  S. Weber; filozofi a ekonómi G. Berzeviczy, J. Feješ, M. Schwartner; prírodovedci, fyzici a matematici F. Hažlinský, A. Stodola, J.Hronec atď. Aj budova lýcea je dnes národnou kultúrnou pamiatkou.

Roku 1781 uzákonil panovník Jozef II. tzv. tolerančný patent, ktorý priznal protestantským cirkvám všetky práva. Kežmarský cirkevný život i školstvo sa mohli naplno rozvinúť. A tak sa i stalo.

Roku 1872 začal cirkevný zbor výstavbu nového chrámu. Roku 1880 bol už kostol zastrešený, ale pre nedostatok financií sa stavba zastavila na jedenásť rokov. Peniaze na dokončenie kostola sa hľadali po celej strednej Európe. Pre tento účel vydal miestny farár - duša celej stavby Štefan Linberger knižku o kostole a veriaci si už dopredu kúpou zaisťovali čo najlepšie miesta v laviciach. 2. decembra 1894 sa po 22 rokoch ukončila stavba nového kostola, aký na území Slovenska nemal páru. Stavba obsahovala v rámci tzv. eklektického slohu prvky byzantské, románske, renesančné, maurské, ba aj rôzne orientálne. Vo všetkom vládla prísna symetria. Ku kostolu bolo roku 1909 pristavané mauzóleum Imricha Thökölyho (1657-1705).

Fotografia Štefana Linbergera

(kežmarský farár v rokoch 1871 – 1902)

Fotografia z posviacačnej slávnosti Nového kostola,

2. decembra 1894

Program Služieb Božích pri posviacke kostola, 2. decembra 1894

Pohreb ostatkov Imricha Thökölyho, Kežmarský hrad, 30. októbra 1906

Ešte aj v týchto časoch bol Kežmarok prevažne protestantský a taký bol až do čias II. svetovej vojny. Hoci evanjelický a.v. zbor bol nemecký, od 2. polovice 16. storočia prakticky do konca 18. storočia mal aj slovenských kazateľov. Za prvého sa považuje Johann Ulricus Sachs – Saxo, ktorý prišiel do Kežmarku v roku 1577. V záznamoch zo 16. – 18. storočia sa spomína celkove 20 slovenských kazateľov, z ktorých sa niektorí stali aj kňazmi pre nemeckých cirkevníkov. Za najznámejších sa považujú Šimon Bilik, neskôr farár v Huncovciach, ktorý sa v čase protireformácie niekoľko rokov ukrýval v Tatrách, Georg Buchholtz st. – autor známej rodinnej kroniky, neskôr senior a farár vo Veľkej Lomnici, jeho syn Georg Buchholtz ml., ktorý bol známym vedcom stredoeurópskeho významu a súčasne aj rektorom kežmarskej školy a Daniel Lány, ktorý v slovenskej reči roku 1717 vysväcoval drevený artikulárny kostol. Za posledného diakona sa považuje  Daniel Czerva - ním roku 1774 zanikol tento úrad. V prvej polovici 19. storočia odbavovali slovenské bohoslužby slovenskí študenti, ktorí študovali na kežmarskom lýceu teológiu – napr. budúci štúrovskí literáti Samo TomášikSamo Chalupka. V druhej polovici 19. storočia pre stále sa zvyšujúcu maďarizáciu slovenské bohoslužby zanikli.

V období I. Československej republiky (1918 – 1938) chodili Slováci do nemeckého cirkevného zboru. To sa zmenilo až po príchode nového farára:

Ondrej Spišák

Ondrej Spišák

 

Narodil sa 17. februára 1915. Po vyštudovaní teológie prišiel do Kežmarku 1. októbra 1939. V tej dobe tu bola čisto nemecká cirkev – Deutsche evangelische Kirche, ktorú viedol farár Valentín Hajtsch (od roku 1912). Na kežmarskom hrade sa nachádzali vojsko SS a aj vďaka ich prítomnosti stúpalo nemeckému obyvateľstvu sebavedomie a sympatie s fašistickou politikou. Nemecký farár podporoval tieto myšlienky a verejne ich šíril. Dokonca sa prezentoval ako nacista, nie len názorovo, ale aj obliekaním, pritom údajne ešte pred príchodom nemeckých vojakov sa správal normálne. Pod jeho vplyvom nemecká evanjelická cirkev propagovala fašizmus a nebolo zriedkavým úkazom, že samotní farári hajlovali priamo z kazateľnice.

Len 24-ročný Ondrej Spišák ledva ukončil štúdium, nemal žiadnu prax a nebol ešte ani kaplánom v čase, keď sa už musel pustiť do organizovania a zakladania slovenského zboru. 28. apríla 1940, len pol roka po jeho príchode oficiálne konštituoval slovenský evanjelický a.v. cirkevný zbor v Kežmarku.

 

Bola to dobrá správa nie len pre Slovákov, ktorí tu žili a dovtedy boli závislí na nemeckom zbore, ale aj pre Židov, ktorých nechcel nikto pokrstiť. V najťažšej dobe sa mohli obrátiť práve na kaplána Ondreja Spišáka. 9. septembra 1941 bol vydaný tzv. Židovský kódex – najkrutejší protižidovský zákon v Európe. Do 10. februára 1942 sa museli všetci Židia zaregistrovať. V Kežmarku sa ich spísalo 899. Ešte ani vtedy mnohí Židia neverili v nebezpečenstvo. Viacerí však tušili, čo ich čaká a preto sa začali obracať na kaplána Spišáka aby ich kresťanským spôsobom pokrstil. Kódex sa naplno prejavil v máji roku 1942, kedy sa začalo s transportami Židov. Pred rokom 1941 bolo bežne pokrstených okolo 20 detí. V roku 1942 sa v evanjelickej matrike nachádza vyše 150 záznamov o krste. Krstili sa celé rodiny, rodičia aj deti. Židia prichádzali prakticky z celého Slovenska, ba aj zo zahraničia. Medzi záznamami nájdeme mestá a obce ako napr.: Levoča, Bardejov, Košice, Poprad, Podolínec, Huncovce, Banská Štiavnica, Považská Bystrica, Trstená, Bratislava, Trnava, Šamorín, Gbely, Krakov, Viedeň, Těšín, Sliezko atď. Pre pomoc Židom bol Spišák viackrát vypočúvaný Gestapom a dostal aj prezývku Deutsch Volk Fresser – požierač nemcov. Krsty však neodmietal. Žiadatelia pred krstom boli poučení o kresťanskom náboženstve. Keď kaplánovi niektorí ľudia vytýkali, prečo krstí Židov, hovoril, že ako kňaz je povinný to urobiť, keď ho o to žiadajú. Ak to robia z vypočítavosti, to je už ich vina, on do sŕdc týchto ľudí nevidí.

Kaplán pritom nemal ani vlastný byt, ba ani kanceláriu. Nemecký farár pre neho na veľkej fare „nenašiel“ ani jednu miestnosť. V tých časoch slúžila ako fara, pôvodná budova, dnes je to budova Základnej umeleckej školy Antona Cígera. Spišáka preto ubytovala židovská rodina Altmannovcov na Hlavnom námestí č. 86. Poskytli mu jednu izbu, kde mal kanceláriu aj býval. Tam prebiehali aj krsty Židov, keďže farár Hajtsch by to v kostole nedovolil.

 

Svedkami krstov, čiže krstnými rodičmi sa najčastejšie stávali: baník Ján Spišák - Ondrejov otec, Ján Bartko - teológ evanjelickej bohosloveckej fakulty, železničiar Michal Jacko, so svojou manželkou Zuzanou, rod. Kováčovou, ich dcéry - Elena, Júlia a Mária Jacková, ktorá sa v roku 1944 za Ondreja Spišáka aj vydala.

 

Ďalej to boli: cestmajster Michal Tomčík so ženou, taxikár Ján Pavela s manželkou Emíliou, rod. Šmihulovou, úradník Ján Medzihradský, ktorý mal za ženu Židovku (hoci mu hrozilo, že ho odvedie Gestapo, zachránil ho MVDr. Roman Fraštia, poslanec Slovenského snemu), stolár Pavel Čižmarovič so sestrou Gizelou Janouškovou, reštaurátor Ľudovít Lamoš s manželkou Elenou, rod. Ledererovou , drevoobchodník Karol Nürnberger a jeho žena Paula, rod. Grossberg, nadporučík Július Buchel, riaditeľ obchodnej školy Ondrej Devečka a jeho žena Dr. Elena Devečková – Turcerová, Ing. Jozef Bethlenfalvy, obchodník Aladár Kubínyi, Edita Lux, prokurista banky Pavel Ivaška, úradník Michal HanovskýGréta a Mária Ružbaská, Zuzana Grohreginová, úradník Oskár BraunZlata Braunová, rímskokatolíci: úradník Jozef Poliak a mäsiar Metod Krejsa, Alžbeta Zinnová, obchodník ÁrpádEva Mayerovci, stolár Daniel Pastucha, šofér Rudolf Szabo a jeho žena Helena,  obchodník Ondrej a Alžbeta Horákovci, Ján Herich, murár Ondrej Brtáň a manželka Anna. Krstnými rodičmi sa teda stali

aj samotní pokrstení Židia.

Krsty však Židom nezaručovali definitívnu záchranu. Tieto výnimky pomáhali len pri prvých deportáciách. V roku 1944 sa na ne ohľad nebral. Avšak to, že boli pokrstení im v konečnom dôsledku predĺžilo život a termín ich deportácie posunulo až na koniec roku 1944, čím sa zvýšili ich šance na prežitie, keďže onedlho na to sa vojna skončila. Dokopy tak bolo počas vojny pokrstených 157 Židov. Žiaľ, väčšina pokrstených Židov bola napriek krstu odvlečená a zlikvidovaná v koncentračných táboroch.

Po skončení vojny, keď sa karta obrátila a nemeckému obyvateľstvu hrozilo vysťahovanie, Ondrej Spišák opäť pomáhal tým, ktorí to potrebovali – prihováral sa tentokrát za nemecké nežidovské rodiny, ktoré nechceli opustiť svoj domov a rodinu v Kežmarku. Mnohé rodiny takto zachránil. V cirkevnom zbore pôsobil do roku 1952, kedy mu bol odobratý štátny súhlas. Zomrel v Bratislave v decembri 1979.

Počas vojny sa väčšina nemeckého obyvateľstva evakuovala a ďalší boli po vojne odsunutí. Odchodom Nemcov sa po II. svetovej vojne zmenilo aj zloženie obyvateľstva – evanjelický zbor, ktorý sa stal v Kežmarku menšinovým, začali tvoriť takmer výlučne Slováci.

Od roku 1531 po súčasnosť mal Evanjelický a.v. cirkevný zbor v Kežmarku do 60 kňazov a diakonov. Mnohí z nich boli vynikajúcimi literátmi, historikmi i vedcami. Spomenieme aspoň najznámejších. Významným pedagógom a reformátorom evanjelickej školy na gymnázium bol Ján Sommer, osobný priateľ Filipa Melanchtona. Viaceré teologické diela vytvoril Sebastian Ambrosius Lam koncom 16. storočia Juraj Buchholtz st. napísal rodinnú kroniku, ktorá podrobne zaznamenáva ťažké časy protireformácie konca 17. a začiatku 18. storočia. Jeho syn Juraj Buchholtz ml. bol rektorom školy i slovenským diakonom a vedcom stredoeurópskeho formátu v oblasti prírodných vied. V tom istom období v prvej tretine 18. storočia slovenský diakon a taktiež rektor školy Juraj Bohuš spísal jedinečný opis Spišskej župy. Farár Kristián Genersich vytvoril dodnes neprekonanú monografiu o Kežmarku, ktorá vyšla roku 1804. V 19. storočí písal historické diela aj farár Dávid KuntzŠtefan Linberger.

Zoznam evanjelických farárov v Kežmarku

 

1525

Thomas Preisner

tento údaj má len kežmarský cirkevný historik Kristián Genersich, ktorý píše: Tomáš Preisner tu bol r. 1525 prvým farárom kežmarským, ktorý v Ľubici v chráme vykonával omše niekoľko rokov. Potom po reformácii bol prvým kazateľom v Kežmarku. Odtiaľto odvolaný do Bardejova, tam bol poľským (slovenským) ev.a.v.kazateľom v rovnakom čase ako Stöckel - ten umrel 1560, a to až do svojej smrti vo veku 109 rokov.

1530

Georgius Leudicher

bol voleným farárom Kežmarku a 26. septembra 1531 prevzal inventár fary. V Kežmarku zotrval dvanásť rokov, odišiel roku 1542. Podľa písomných dokladov sa práve on považuje za šíriteľa reformácie v meste.

1540 - 1546

Johannes Sommerus

1540

Erasmus Krossensky

kňaz na hrade

1577

Clementis

kaplán

1578

Nicolaus

kaplán

1579 - 1588

Mathias Marmusius

kaplán

1577 - 1583

Johann Ulricus Sachs - Saxo

capellanus polonicus (teda slovenský – pre Slovákov  sa používal v tejto dobe len tvar “polonicus”)

15. január 1583 - 19. november1583

Casparus Kratzer

1588 - 1595

Thomas Fabricius

kaplán

1583 - 1600

Sebastianus Lam  Ambrosius

ako diakon sa uvádza roku 1577

1595 - 1601

Jacobus Benedicti

slovenský kazateľ 

1601 - 1624

Casparus Praetorius

1614

Casparus Scholtz

1624 - 1643

Johannes Serpilius

+ 1658, senior

1624

Matthias Paludino Barányius

slovenský kazateľ 

1624 - 1645

Johannes  Heldnerus primus Diaconus

prvý diakon – diakon predstavoval v Kežmarku druhého – mladšieho a pomocného kňaza

???? - 1635

Michael Guhr diakon

1646 - 1651

Georgius Fischer slovenský diakon

1642 - ????

Simon Bilik

slovenský diakon, predtým 2 roky kantor, potom farár v Huncovciach. Narodil sa v roku 1613. Študoval v Kežmarku a Rostocku. Po skončení vyšších škôl bol 10 rokov pokladníkom Thökölyho, potom vychovávateľom v Strážkach – okolo roku 1640, potom dva roky kantorom v Kežmarku, od 7. septembra 1647 slovenský farár. Potom bol farárom v Huncovciach. Pred cisárskym vojskom sa skrýval 5 rokov pod Malou Svišťovkou do roku 1677 

1643-1648

Elias Sartorius

slovenský diakon

1666 - 1668

Elias Sartorius

riadny kňaz

1658 - 1668

Johannes Andrae Kardoš

kňaz na hrade u rodiny Thököly

1658 - 1674

Thomas Greb (Grebius)

1664 - 1674

Adamus Ganus

slovenský kazateľ

1666 - 1667

Augustinus Serpilius

diakon

1666 - 1667

Augustinus Serpilius

kňaz

1666 - 1672

Michael Fischer

diakon, potom kňaz v Toporci,

1667

Johannes Sinapius

kňaz na kežmarskom hrade

1668 - 1671

Adamus Lazius

kňaz na kežmarskom hrade, ako exulant odišiel do Brzegu a Vratislavi, potom údajne konvertoval

1683

Augustinus Serpilius

kňaz

1682 - 1704

Michael Fischer

kňaz
 

1686 - 1688

Michael Bussaeus

slov. diakon

1688 - 1705

Georgius Buchholtz st.

kňaz, neskôr senior, kázal aj pre Slovákov, od 1. decembra 1705 pôsobil ako farár vo Veľkej Lomnici. O týždeň na to bol farármi XXIV miest zvolený za seniora. O 4 roky neskôr bol zvolený znova, avšak v tej chvíli nastal obrat vo vývoji povstaní a Rákocziho vojská začali vytláčať cisárski vojaci. V decembri 1709 cisárske vojská dobyli Kežmarok a popravili troch najvyšších predstaviteľov mesta – evanjelikov Kraya, LányhoToperczera. Buchholtz končí svoje pôsobenie v Lomnici 27. decembra 1709, kedy bol lomnický kostol už definitívne obsadený katolíkmi a dva dni neskôr bola vyprataná aj fara. Buchholtza prenasledovali samé nešťastia, umreli mu dve deti a roku 1710 aj manželka. Roku 1711 sa oženil po druhýkrát s Máriou ab Hortis z Lomnice. Naďalej ešte slúžil bohoslužby a kázal v kaštieli Berzeviczyovcov do roku 1716. V roku 1724 zomrel. Zaujímavosťou je, že ho pochovával katolícky farár a na príkaz spišského prepošta Pelza bol pochovaný v katolíckom kostole. Roku 1732 bola v Lomnici pochovaná aj jeho druhá žena. Roku 1901 odhalili Buchholtzovi pamätnú tabuľu v súčasnom lomnickom evanjelickom kostole.

1693

Juraj Špetko

1704 - ???? 

Elias Perlitzius

+8.marec1734

1710

Ján Nohaides

z Banskej Bystrice, bol rektorom školy a súčasne slovenským diakonom

1716 - 1729

Daniel Lany

slovenský diakon

1722

Juraj Bohuš

pôsobil ako rektor školy a mal byť aj slovenským kazateľom

14. apríla 1723 – 1737

Georg Buchholtz ml.

slov. diakon zvolený 24.februára 1723

1729 - 1734

Elias Fischer

diakon, potom kňaz do 1774, 1741 senior, 1747-74 superintendent

19.marec1734 - 1740

Daniel Sartorius

pôvodom z Prešova, kňaz,

odišiel za slov. kňaza do Banskej Bystrice

1740 - 1759

Gasparus Reiss

diakon

1759 - 1774

Samuel Hellner

kazateľ

1774 - 1789

Samuel Hellner

farár

1755-1760

Jozef Bencúr

pôvodom z Jasenovej ako rektor školy mal byť aj slovenský kazateľ

1758 - 1774

Daniel Czerva

diakon, ním zanikol úrad diakona a obaja kňazi mali  odvtedy rovnaké postavenie

1770 – 1776

Jozef Bencúr

pôvodom z Jasenovej ako rektor školy mal byť aj slovenský kazateľ

1774 - 1808

Daniel Czerva

kňaz

1789 - 1825

Christian Genersich

farár, historik a pedagóg, narodil sa 3. 1. 1759 v Kežmarku, kde aj zomrel 30. 4. 1825.

Druhý z dvojice významných kežmarských bratov Genersichovcov študoval na evanjelickom lýceu v Kežmarku, Debrecíne, aby sa naučil po maďarsky a vo Vyšnej Slanej. Tu sa naučil po slovensky. Potom študoval v Bratislave, Jene, Gőttingene a Utrechte. V rokoch 1786 až 1789 bol profesorom kežmarského lýcea, r. 1789 kazateľom, potom evanjelickým farárom a seniorom v Kežmarku.
Venoval sa vlastivednému bádaniu v Karpatoch, najmä v Tatrách. Botanizoval, zbieral minerály a vypracoval katalóg ku geologickej zbierke. Zemepisnými, botanickými a mineralogickými článkami prispieval najmä do Bredeckého Beitrage zur Topographie. Knižne vyšla jeho práca o Karpatoch s osobitným zreteľom na Tatry. Spracoval dejiny Kežmarku v neprekonateľnej monografii Merkwürdigkeiten der Königlichen Freysatadt Késmark…I. – II. Košice – Levoča 1804. V rukopise ostala jeho práca o dejinách mesta, zasadených do širších spišských a východoslovenských relácií. Bol dopisujúcim členom Mineralogickej spoločnosti v Jene.

1809 - 1813

Johann Samuel Fuchs

marec 1822 - 1825

Martin Ferdinand Rumann

pomocný kňaz

1822 - 1825

Andrej Szoltesz

1825 - 1844

????

1844 - 1870

Dávid Kuntz

1871 - 1902 

Štefan Linberger

senior

za jeho čias sa postavil Nový kostol, vydal knižku, ktorej predajom podporil financovanie stavby

26. novembra 1902 - 1908

Fridrich Dianiska

1909 - 1911

Gustav Eduard Kirchknopf

1912 - 1945

Valentin Hajtsch

1939 - 1952

Ondrej Spišák

Slovenský farár, zakladateľ Slovenskej evanjelickej cirkvi  28.4.1940

1953 - 1973

Alexander Kowarik

Nositeľ Záslužného kríža 1. triedy, ktorý mu udelil prezident Spolkovej republiky Nemecko Richard von Weizsäcker za mimoriadne zásluhy pri udržiavaní nemeckého kultúrneho dedičstva na Slovensku. Jeho zásluhou sa zrekonštruovala aj fasáda Nového kostola. (*26.04.1909 - +30.10.1992)

1976 - 1983

Ondrej Ilenin

1984 - 1990

Jozef Benka

1990 - 1998

Ondrej Koč

1998 - súčasnosť

Roman Porubän

senior

Fotografia farárov z konca 19 stor., v prvom rade druhý zľava - Štefan Linberger

(kežmarský farár v rokoch 1871 - 1902)

 

Valentín Hajtsch a konfirmandi

(kežmarský farár nemeckého zboru v rokoch 1912 - 1945)

Ondrej Spišák a konfirmandi, 5. máj 1940

(kežmarský farár v rokoch 1939 - 1952)

Alexander Kowarik a konfirmandi

(kežmarský farár v rokoch 1953 - 1973)

Na fotke vľavo - Ondrej Spišák, vpravo - Štefan Debre, zborový dozorca

Ondrej Ilenin a konfirmandi

(kežmarský farár v rokoch 1976 - 1983)

Na fotke vľavo - Ondrej Bartko, zborový dozorca

Jozef Benka a konfirmandi

(kežmarský farár v rokoch 1984 - 1990)

Ondrej Koč a konfirmandi

(kežmarský farár v rokoch 1990 - 1998)

Roman Porubän a konfirmandi, 2001

(súčasný kežmarský farár, od roku 1998)