top of page
Späť
Ľubica
Bohoslužby:
vo filiálke Ľubica sa konajú pravidelne každý druhý týždeň podľa rozpisu - v nedeľu a iné sviatočné dni o 10:30 hod.
Ak nejaký sviatok pripadá na pracovný deň, čas bohoslužieb je posunutý na 16:30 hod.
Štedrovečerné bohoslužby a Služby Božie na Záver občianskeho roka sa konajú o 15:30 hod.
![lubica2 [Převedený]-01.png](https://static.wixstatic.com/media/71aaa7_ca7fad9c9e954d1a87ff763aae9381b6~mv2_d_3000_4700_s_4_2.png/v1/fill/w_132,h_210,al_c,q_85,usm_0.66_1.00_0.01,enc_avif,quality_auto/lubica2%20%5BP%C5%99eveden%C3%BD%5D-01.png)
Kostol v číslach:
Trvanie výstavby: 2 roky
Vysvätenie: 3. septembra 1786
Vek budovy: >230 rokov
Výška veže: 45,5 m
Počet chórov: 4
Počet organových registrov/manuálov: 18/2
História cirkevného zboru
Reformácia
Údajne ako prvý krát na Slovensku - už v roku 1520, čítal Tomáš Preisner z kazateľnice kostola sv. Ducha v Ľubici 95 Lutherových výpovedí.
Ďalším nositeľom týchto myšlienok a prvým evanjelickým farárom sa v roku 1542 stal Georg Leudischer. Po čase bol však obvinený z luteranizmu vlastnými veriacimi a pozbavený úradu. Pevnú pôdu získali reformačné myšlienky
v Ľubici po roku 1546, kedy sa úradu ľubického farára ujal Šalamon Regner. Celá cirkevná obec prešla na evanjelické vierovyznanie. Regner spočiatku nebol veľkým zástancom reformácie. Dokonca sa sťažoval spišskému prepoštovi Jakubovi, že spišská šľachta je najväčším nepriateľom katolíckych kňazov, ktorých vyháňa z fár a zamestnáva evanjelikov. Regner nakoniec prijal reformačné myšlienky a zaslúžil sa o posilnenie luteranizmu v Ľubici. Zomrel v roku 1563. Od roku 1548 do roku 1674 boli oba kostoly v Ľubici užívané evanjelikmi (Kostol sv. Ducha - postavený v pôvodnom centre slovenskej obce pravdepodobne v 12. storočí a Kostol Nanebovzatia Panny Márie - postavený na vyvýšenine nad obcou nemeckými kolonistami približne v polovici 13. storočia). Pod správu evanjelikov prešla aj škola a farský dom. Keďže išlo o masový prechod miestneho obyvateľstva na nové vyznanie viery a nie o násilné obsadenie budov, vtedajší evanjelici zachovali pôvodný interiér, tak ako to bolo bežné aj v iných obciach.
Protireformácia
Roku 1671 za vlády Leopolda I. začalo najtvrdšie obdobie rekatolizácie. Do platnosti vstúpili tvrdé protireformačné opatrenia a evanjelikom boli na dlhšiu dobu znemožnené akékoľvek prejavy ich vierovyznania. V čase protireformácie 26. augusta 1671 museli evanjelici vydať kostol Sv. Ducha. V roku 1674 zvolal knieža Stanislav Heraclius Ľubomirský "Judicium Delegatum" - súd, ktorému predsedal biskup Georg Barsóny. Obžalovaných bolo 41 evanjelických farárov a diakonov. Aj keď sa výpoveďami snažili dokázať svoju nevinu, boli nakoniec všetci odsúdení a vyhostení z krajiny kvôli vzbure voči kráľovi. Vtedajší ľubický farár Abrahám Eckhard musel spolu so svojou ženou a deťmi odísť do Čiech. Skôr ako opustil cirkevný zbor, zapísal do matriky odkaz v latinčine:
" V roku 1674, 2. mája,
bolo zvestované vyhnanstvo všetkým starostlivcom ľudských duší XIII. miest, aj mne.
Nechajte nás odísť, pretože Zem patrí Bohu a všade sme pod ochranou neba.
Pomoc vyhnanca bude v tom , že bol vyhnaný.
Vyhnancom bol aj Kristus, slušalo nám, byť jeho nasledovníkmi, čím sme aj jeho údmi.
Požehnaj Pane, vás, mojich milovaných! Nežiaľte nad mojím odchodom.
Trvalí ostaňte vo viere! V blízkom čase sa stretneme, tam vo večnosti! Amen!
Dovidenia, buďte požehnaní, čo vás teraz postretne, sa už druhým stalo.
Ešte mnohí musia zistiť, že Boh vás chce ochrániť, v nebi sa s ním stretneme."
14. mája 1674 sa napokon po vyše 125 rokoch konala vo farskom kostole Nanebovzatia Panny Márie prvá katolícka omša. 4. marca 1676 knieža Ľubomirský nariadil, aby všetci evanjelici na Spiši pri príležitosti veľkonočnej spovede zanechali svoju vieru a vrátili sa do katolíckej cirkvi. S týmto nariadením súvisel i zákaz verejných evanjelických bohoslužieb. Po celý tento čas sa nekonali žiadne evanjelické bohoslužby. Zaviedli sa peňažné a telesné tresty za neúčasť na katolíckych pobožnostiach a nedodržiavanie katolíckych zvyklostí.
Po Šoproňskom sneme
Až 20. mája 1685 po dlhom období šikany, 4 roky po sneme v Šoproni, získali evanjelici čiastočnú náboženskú slobodu. Ľubovniansky hradný kapitán povolil bohoslužby, ale len v súkromných domoch. Už v nasledujúcom roku bola táto sloboda obmedzená. Evanjelici mohli vykonávať svoje bohoslužby až po katolíckych, nesmeli používať hudobné nástroje, hlasno spievať a vyučovať katechizmus. Tieto bohoslužby sa konali v dome na ul. Generála Svobodu č. 125 - v ktorom sa v súčasnosti nachádza obecný úrad. 29. júla 1694 Ľubomirský povolil evanjelikom zriadiť si drevenú modlitebňu. V Ľubici bola takáto modlitebňa vytvorená v dome patriacom Ernestíne Grodkofskej, ktorý sa v súčasnosti nachádza na ul. Generála Svobodu 103. Majiteľka ho venovala pre potreby evanjelickej cirkvi a neskoršie v ňom býval kantor. Pri pohreboch bolo dovolené spievať a vyzváňať. Krstiť a sobášiť sa smeli len katolíci. 14. júna 1700 vydal Strachan, zástupca hradného veliteľa, dekrét, ktorým dovoľoval voľné pôsobenie evanjelickým duchovným a od 10. mája 1701 aj voľné súkromné bohoslužby.
Tolerančný patent
V roku 1784, po vydaní Tolerančného patentu cisára Jozefa II. sa začalo uvažovať o výstavbe reprezentačného chrámu v centre obce. V tom čase bol farárom Jakub Bogsch, pôvodom z Popradu, ktorý pôsobil ako rektor gymnázia v Levoči. Bogsch spolu s cirkevným inšpektorom Tobiasom Jonim inicioval stavbu kostola pre evanjelickú cirkevnú obec v Ľubici. Stavba kostola sa začala v roku 1784. Na jeho postavenie bolo vo farskom fonde vyčlenených 5308 zlatých. Veriaci pri stavbe tak horlivo pomáhali, že chrám bol kompletne dokončený už koncom leta v roku 1786. Posviacku kostola vykonal senior XIII. spišských miest Andrej Czirbesz 3. septembra 1786 na 12. Nedeľu po Svätej Trojici.
V tom čase slúžil ako fara dom, ktorý sa nachádza na dnešnej Hlbokej ulici č. 159, pri niekdajšom Špitálskom moste. Neskôr bol vymenený za dom č.101 na námestí. V roku 1880 bol na farskú budovu prestavaný dom č. 137 na námestí. Náklady na prestavbu dosiahli sumu 3400 zlatých. Pôvodnou majiteľkou budovy bola vdova Johanna Mikovszká, ktorá ho zanechala cirkvi spolu so záhradou a hospodárskymi budovami.
20. storočie - súčasnosť
6. januára 1923 bolo zasadnutie presbyterov evanjelickej cirkvi v Ľubici. Predsedajúcim cirkevným dozorcom bol Dr. Gustáv Grodkowszky. Na tomto zasadnutí bola prejednávaná žiadosť Arpáda Benca. Navrhoval prestavbu Roxerovho domu na sálu, ktorá by slúžila na stretávanie sa a zábavy evanjelickej komunity. Návrho bol hlasovaním schválený a začalo sa s prestavbou. Náklady na prestavbu boli 50 tisíc korún. 19. decembra 1924 bola dokončená a hneď nato bola budova prenajatá Nemeckej strane (Deutsche Partei). Dnes je to Spoločenský dom Ľubica - Cultus.
Posledný farár ordinovaný v Ľubici bol Konštantín Mohr. Počas jeho pôsobenia sa kvôli vysťahovaniu nemeckého obyvateľstva počet členov zboru zmenšil na minimum. V roku 1944 ich bolo evidovaných ešte 523. Po roku 1945 klesol počet evanjelikov v Ľubici na 70. Farár Mohr zomrel 2. júla 1957 a bol pochovaný v Kežmarku. Od mája roku 1962 spravoval farnosť Ján Pavlovič, ktorý bol síce farárom v Spišskej Belej, ale kedže cirkevný zbor nemal faru v dobrom stave, býval na fare v Ľubici. Začiatok jeho pobytu v Ľubici bol poznačený súdnym sporom. Evanjelici prišli na niekoľko mesiacov o kostol, faru aj ostatné budovy, keď Okresný národný výbor v Poprade vyhlásil, že predmetné budovy patria nemeckej náboženskej obci. Spor nakoniec vyhrali Ľubičania, ktorí dokázali, že tieto budovy nepatria nemeckej náboženskej obci. Ján Pavlovič tu pôsobil do júla 1972. Bol posledným farárom, ktorý žil na fare v Ľubici. Po jeho odchode cirkevný zbor nemal vlastného farára kvôli nízkemu počtu veriacich. Úradné záležitosti za CZ Ľubica vybavoval farský úrad v Kežmarku. Služby Božie sa konali raz za dva týždne, ako je tomu doteraz.
Vzhľadom na nízky počet členov (iba 100) bol ľubický zbor najmenším cirkevným zborom na Slovensku. Skoro polstoročie nemal vlastného kňaza a po celú tú dobu bol administrovaný farármi z Kežmarku. Na druhej strane disponoval štyrmi kostolmi a značným majetkom, o ktorý sa bolo potrebné postarať. Túto správu už cirkevný zbor nedokázal zabezpečiť, či po finančnej alebo personálnej stránke. Preto sa dňa 13. februára 2005 na výročnom konvente prijal návrh na zlúčenie Cirkevného zboru ECAV v Ľubici vrátane jeho filiálok: Vrbov, Tvarožná a Žakovce s Cirkevným zborom ECAV v Kežmarku. 3. apríla toho istého roku sa na mimoriadnom konvente v Kežmarku prijalo pričlenenie CZ Ľubica. Po búrlivej diskusií nakoniec prítomní veriaci odsúhlasili návrh v priamej voľbe takmer jednohlasne. Od 1. januára 2006 sa napokon, ako posledný zbor v okolí, stáva Ľubica súčasťou jedného veľkého evanjelického zboru v Kežmarku.
Tak ako mnohé evanjelické zbory na Spiši, aj cirkevný zbor v Ľubici utrpel na počte veriacich hlavne vplyvom vysídlenia obyvateľov nemeckej národnosti. Nedá sa však povedať, že by súčasný zbor upadal. Stále sa jedná o živú komunitu veriacich s vysokou percentuálnou účasťou na Službách Božích. Konfirmácie, svadby či krsty sa tu konajú pomerne často. Po poslednom sčítaní obyvateľov v roku 2011 sa k evanjelickému a.v. vierovyznaniu prihlásilo 90 duší čo tvorí približne 2% obyvateľstva. Počas vianočných či veľkonočných sviatkov sa však stáva, že sa ich pri počúvaní Slova Božieho stretne omnoho viac a účasť tak prevyšuje 100% aj napriek neprívetivým teplotám, ktorými je kostol známy.
Kostol
