• Facebook

Cirkevný zbor

ECAV na Slovensku Kežmarok

Hviezdoslavova 18

060 01 Kežmarok

tel./fax: 052/4522242
e-mail: ecavkk@gmail.com

Evanjelický spevník - aplikácia do mobilu

© 2018 Roman Uhlár

 

Veľká Lomnica 

Bohoslužby:

vo filiálke Veľká Lomnica sa konajú pravidelne každý druhý týždeň podľa rozpisu - v nedeľu o 10:30 hod.

Ak nejaký sviatok pripadá na pracovný deň, čas bohoslužieb je posunutý na 16:30 hod. 

Štedrovečerné bohoslužby sa konajú o 14:00 hod.

Kostol v číslach:

Trvanie výstavby: 14 mesiacov

Vysvätenie: 2. októbra 1785

Vek budovy: >233 rokov

Dĺžka: 40 m  Šírka: 34 m  

Výška veže: 41 m

Počet chórov: 3

Počet organových registrov/manuálov: 18/2

História cirkevného zboru

Obdobie reformácie

Reformáciu na Spiši významne ovplyvnil aj rodák z Veľkej Lomnice- spišský prepošt Ján Horváth, pôvodne dosadený Jánom Zápoľským. Spiš totiž po cirkevnej stránke podliehal ostrihomskému arcibiskupovi, ale už od konca 12. alebo začiatku 13. storočia ho tu zastupoval prepošt, ako najvyšší predstaviteľ cirkvi na Spiši. Na jednej strane vydával prísne predpisy proti evanjelikom, dokonca osobne viedol roku 1529 ozbrojencov proti spišským anabaptistom do Švedlára, na druhej strane sa veľmi tvrdo choval voči kňazom a rehoľníkom. Kartuziánov z Kláštoriska po zrušení kláštora v roku 1543 obral o 100 kusov dobytka a zrušil aj Červený Kláštor. Kňazov vyzýval, aby využívali mladé slúžky a ženili sa a aby nezatajovali svoje deti, ako ani on nezatajil svojho syna. Nie je preto div, že sa dostal do prudkého sporu s Bratstvom XXIV kráľovských farárov. V roku 1544 sa vzdal funkcie prepošta a oženil sa s mladou Levočankou.

Farári Veľkej Lomnice patrili do Bratstva XXIV kráľovských farárov, kde mali významné slovo. V roku 1528 tu bol farárom levočský rodák Juraj Moller, ktorý bol v tom istom roku zvolený aj za seniora Bratstva. Písal tiež jeho kroniku, ktorá nás informuje o začiatkoch reformácie na Spiši. Miesto seniora zastával do roku 1544, pričom jednak tvrdo bránil prenikaniu protestantizmu na Spiš, a jednak sa dostal do prudkého sporu s prepoštom Horváthom. Spišskí farári museli v tom čase odvádzať prepoštovi ročný poplatok- katedratikum. Výška katedratika Veľkej Lomnice bola 2 zlaté. Po Mollerovi v roku 1533 bol vo Veľkej Lomnici farárom istý Urban. Keď ho v januári 1537 navštívil prepošt Horváth, zapáčila sa mu jeho kobyla. Požiadal ho, aby mu ju dal. Keď sa však Urban vyhováral, že nie je jeho, ale patrí do inventára fary, dal mu na výber: Buď mu kobylu dá alebo zaplatí pokutu 25 zlatých. Kobylu mu teda dal a ešte toho istého roku mu musel dať aj koňa. Tým sa však jeho problémy neskončili. V roku 1538 kúpil Horváth hrad Nedeca ( pozn.: nachádza sa nad riekou Dunajec na dnešnom poľskom území, 10 km od Červeného Kláštora a podľa legendy bol na ňom popravený Jánošík) za 4000 zlatých. Tým opäť potreboval peniaze a chcel ich získať ďalším zdanením farárov. Vyslal preto dvoch poslov, aby farárov zdanili. Proti čomu ostro vystúpil senior Bratstva Juraj Moller. Aby si peniaze vynútil, farárov zastrašoval, a dokonca ich v sprievode 25 drábov uväznil na hrade Nedeca.  Uväznení farári boli z Mlynice, Veľkej Lomnice (Urban) a Hrabušíc. Za prepustenie museli zaplatiť výkupné 100 zlatých.

Medzitým sa reformácia rozšírila po celom strednom Spiši. V 30.-40.rokoch 16. storočia vznikali po Kežmarku aj ďalšie evanjelické zbory. Napr. roku 1531 v Spišskom Podhradí, 1534 vo Výbornej, 1542 v Ľubici, Žakovciach a Toporci, 1543 v Tvarožnej, Matejovciach, Poprade, Veľkej a Mlynici, 1544 v Levoči a roku 1545 vo Vrbove. Iba jediná obec stále neprijala reformované učenie. Veľká Lomnica. Václav Pech (Venzeslaus Pechy), ktorý tu bol farárom od roku 1553, sa ako jediný neochvejne držal svojej katolíckej viery a odmietal všetky reformačné myšlienky. Kvôli tomu mal spory aj so Serpiliusom - Quendelom, ktorý bol farárom v Spišskej Belej a Melanchtonovým žiakom. Serpilius ho nazval „Romani pontificis satelles strenuus“, čo znamená „horlivý osobný gardista rímskeho pápeža“.  Až keď Václav Pech 12.apríla 1565 zomrel, bol za jeho nástupcu zvolený Prokop (Procopius) Scholtz, rodák z Vrbova, ktorý hneď zaviedol evanjelické obrady. Preto sa Veľká Lomnica považuje za poslednú obec v regióne, ktorá prešla na protestantizmus. Protestanti obsadili katolícky kostol bez boja. Proti nim sa prakticky nemal kto postaviť, lebo všetci obyvatelia sa stali evanjelikmi. Rovnako sa aj miestna škola stala evanjelickou. Farár sa so svojím zborom zaradil do už evanjelického Bratstva (Fraternity) XXIV Spišských miest, kde bol aj jeho konseniorom a v rokoch 1585 – 1587 dokonca aj seniorom. Scholtz bol lomnickým farárom 30 rokov až do svojej smrti 11.augusta 1596. Je potrebné poznamenať, že tak ako v iných obciach aj vo Veľkej Lomnici prebehla reformácia umiernene. Evanjelickí farári síce zaviedli prijímanie pod oboma spôsobmi, odmietli kult svätých a odstránili katolícku omšu, ale napriek tomu ponechali v kostole celé jeho gotické zariadenie, vrátane troch oltárov (dnes existujú ešte dva z nich, hlavný bol neskôr nahradený novším barokovým). Oltáre boli krídlové, takže sa dali zatvoriť a obrazy na ich vonkajšej strane evanjelikov vôbec nerušili.

Rekatolizácia a obdobie stavovských povstaní

Koncom prvej polovice 17.storočia nastala na Spiši rekatolizácia. Spočiatku prebiehala len na majetkoch katolíckych zemepánov, ktorí na svoje fary postupne dosadzovali katolíckych farárov. Masový charakter však nadobudla až po odhalení Wesselényiho sprisahania, najmä od roku 1671. Vtedy začali katolíci na príkaz panovníka preberať kostoly od evanjelikov aj násilím. Kostol vo Veľkej Lomnici obsadili 17.januára 1672. Túto udalosť zapísal Juraj Buchholtz starší (vtedy ešte ako farár v Spišskej Sobote) nasledovne:

„Práve tento rok 1672 dňa 17. januára bol veľkolomnický farár Michal Klein vyhnaný zo svojho farského dvora prostredníctvom viackrát spomenutého prenasledovateľa Bársonya*. Súčasne Johann Vitalis** vošiel malým oknom na chóre do kostola. Zvnútra nadvihol dvere a vypáčil ich, tak kostol násilím obsadil... Takto sa to dialo so zaberaním kostolov a prenasledovaním evanjelických duchovných na všetkých miestach v krajine. Michal Klein so svojou rodinou a so zachráneným imaním hľadal útulok v Kežmarku, a ani tam dlho nebol na pokoji. Gróf Volkra, ktorý pri prenasledovaní verne stál pri prepoštovi Bársonymu, dal 13. apríla 1674 predvolať úbohých vyhnaných farárov, ktorí sčiastky mali svoje domy, sčiastky len svoje byty v Kežmarku, do tamojšieho hradu, rozkázal im odísť z mesta, ba dokonca z krajiny v priebehu troch týždňov. Tak museli zanechať domy a majetok, ženu aj dieťa a putovať do biedy...“

* Juraj Bársony de Lovas – Berény bol prepošt a varadínsky biskup, ktorý poslal do Kežmarku roku 1670 do Kežmarku rád paulínov, aby rozmnožil počet katolíckych farníkov ale hlavne farárov, ktorých na okolí bolo príliš málo;

** Joann Vitalis bol úradníkom z tridsiatkárskeho úradu, kde sa vyberalo pohraničné clo, neskôr dosadený kežmarský richtár

 

Gróf Volkra im teda tlmočil rozhodnutie súdov, ktoré prebiehali v rokoch 1673 a 1674 s protestantskými kazateľmi, ktorí boli obvinení z hanobenia panovníka, poburovania ľudí, účasti na vzburách a sprisahaniach a dokonca aj zo spojenectva s Turkami. Odsúdení kňazi museli podpísať reverzy, podľa ktorých sa buď vzdali svojho úradu alebo sľúbili odchod za hranice krajiny. Tí, ktorí ich odmietli podpísať, išli na galeje. Klein však toto nariadenie neuposlúchol a ostal v Kežmarku. Poďla rodinných zápiskov rodiny Kleinovej bol 3. augusta 1674 prepadnutý vo svojom dome, zajatý, olúpený o všetok majetok, ale napokon znovu prepustený. Nie je známe, kam sa nasledovne odobral a kde prežil vyhnanstvo. 

Keďže v tej dobe bol nedostatok katolíckych kňazov, zveril ostrihomský arcibiskup v roku 1675 správu fár vo Veľkej Lomnici, Huncovciach, Krížovej Vsi, Strážkach a v Rakúsoch paulínom z Kežmarku. Vtedy zanikla samostatná fara vo Veľkej Lomnici a stala sa na dlhú dobu filiálkou Huncoviec.

Roku 1678 vypuklo ďalšie proticisárske povstanie, ktoré viedol kežmarský rodák Imrich Thököly. Kuruci postupne vracali evanjelikom odobraté kostoly, fary aj školy. Povstanie bolo najprv úspešné. V roku 1681 bol cisár Leopold I. nútený zvolať krajinský snem do Šopronu. Tam sa uzákonila náboženská sloboda s určitými obmedzeniami. Do platnosti prišlo pravidlo, podľa ktorého museli byť poddaní takého vierovyznania, akého bol ich zemepán. Keďže v Lomnici panovali evanjelici Berzeviczyovci, ale aj ďalší šľachtici evanjelického vyznania – Augustini ab Hortis, Lehoczky či Spóner, obyvateľstvo mohlo byť protestantské. Zrušila sa platnosť reverzov a tak dostali farári žijúci vo vyhnanstve milosť. Evanjelici sa už nemuseli povinne zúčastňovať na katolíckych obradoch, sviatkoch a mohli byť pochovávaní do mestských cintorínov. Malo to však iný háčik. Podľa ostatných vydaných artikulov, si evanjelici mohli postaviť len po dva kostoly v každej župe a po jednom v každom slobodnom kráľovskom meste. Vrátiť sa mohli iba tie chrámy, ktoré si zbory postavili už ako protestantské. Veľká Lomnica nespĺňala ani jednu takúto podmienku. Kostol teda naďalej ostával katolíckym.

V dôsledku stavovských povstaní bol však kostol ešte v rokoch 1682-1686 a v rokoch 1705-1709 v rukách evanjelikov. V prvom zo spomínaných období ho spravoval Michal Klein, ktorý sa vrátil po tom, čo ho roku 1672 vyhnali z fary. Celkovo bol teda farárom v Lomnici medzi rokmi 1648 – 16721682 – 1686. Po jeho smrti v roku 1686 nastúpil na jeho miesto Adam Chwistkovič, rodák z Pletzu,  Sliezska (dnes Dombrowka), ktorý však už po pol roku v januári 1687 musel kostol opäť vydať počas cisárskym vojskám a teda katolíkom. Chwistkovič zostal vo Veľkej Lomnici a v súkromných domoch vykonával evanjelické bohoslužby do roku 1697, keď ich spišský prepošt Sigray zakázal a jeho vyhnal z fary. Z Veľkej Lomnice odišiel s tým najlepším odporúčaním od miestnych šlachticov.

Politická situácia sa opäť zmenila, tentoraz zásluhou Františka Rákocziho II. (nevlastný syn Imricha Thökölyho, ktorý bol v tom čase vo vyhnanstve v Turecku). Po obsadení Veľkej Lomnice Rákociho povstalcami 4. novembra 1705, získali kostol opäť evanjelici. Vtedy mali pre zmenu bohoslužby v súkromí katolíci. Miestni šľachtici evanjelického vyznania pozvali za farára známeho Juraja Buchholtza. Ten prichádza do Lomnice 1. decembra 1705. O týždeň na to bol farármi XXIV miest zvolený za seniora. O 4 roky neskôr bol zvolený znova, avšak v tej chvíli nastal obrat vo vývoji povstaní a Rákocziho vojská začali vytláčať cisárski vojaci. V decembri 1709 cisárske vojská dobyli Kežmarok a popravili troch najvyšších predstaviteľov mesta – evanjelikov Kraya, LányhoToperczera. Buchholtz končí svoje pôsobenie v Lomnici 27. decembra 1709, kedy bol lomnický kostol už definitívne obsadený katolíkmi a dva dni neskôr bola vyprataná aj fara. Buchholtza prenasledovali samé nešťastia, umreli mu dve deti a roku 1710 aj manželka. Roku 1711 sa oženil po druhýkrát s Máriou ab Hortis z Lomnice. Naďalej ešte slúžil bohoslužby a kázal v kaštieli Berzeviczyovcov do roku 1716. V roku 1724 zomrel. Zaujímavosťou je, že ho pochovával katolícky farár a na príkaz spišského prepošta Pelza bol pochovaný v katolíckom kostole. Roku 1732 bola v Lomnici pochovaná aj jeho druhá žena. Roku 1901 odhalili Buchholtzovi pamätnú tabuľu v súčasnom lomnickom evanjelickom kostole.

Počas rekatolizácie nenútili Lomničanov na prestup do katolíckej cirkvi. Ešte v roku 1700 tu bolo až 522 evanjelikov a len 170 katolíkov. Do tohto obdobia boli patrónmi kostola miestni zemepáni.  V roku 1700  sa ako patrón spomína evanjelik Pavol Berzeviczy. Postupne sa však zemepáni patronátneho práva zriekli a Veľká Lomnica ostala prakticky bez svetského patróna, ktorý by sa o kostol staral. Kostol však natrvalo ostal v rukách katolíkov.

Obdobie po Tolerančnom patente

Od obsadenia kostola v roku 1709 prešlo vyše 70 rokov, počas ktorých sa vo Veľkej Lomnici nekonali verejné Služby Božie. Súkromne bohoslužby sa vykonávali v kaštieli a potajme v domoch. Krsty a pohreby mohli v Lomnici vykonávať len katolícky farári. Verejne však mohli chodiť evanjelici do nového artikulárneho kostola v Kežmarku, ktorý bol od obce vzdialený len 7 km. Počas tohto obdobia sa vystriedali vlády Karola VI. a jeho dcéry Márie Terézie. Evanjelikom však nepriniesli nič nové. Mária Terézia zaviedla veľa významných reforiem, no v rámci cirkevných pomerov sa zaslúžila len o zrovnoprávnenie rímskokatolíckych a gréckokatolíckych biskupov. Napriek všetkému bolo obyvateľstvo Veľkej Lomnice stále majoritne evanjelické. V roku 1731 žilo v Lomnici 421 evanjelikov, čo predstavovalo približne 65%. Za nasledujúcich 50 rokov sa pomer evanjelikov nezmenil avšak ich počet vzrástol takmer dvojnásobne (829).

 

Nová nádej pre protestantov prišla až po smrti Márie Terézie s nástupom jej syna Jozefa II. na trón. Necelý rok po matkinej smrti, vydal Jozef II. tzv. Tolerančný patent, ktorý nadobúdal platnosť v krajinách habsburskej monarchie postupne od októbra 1781. Tým sa prakticky skončilo obdobie protireformácie a rekatolizácie. Na základe neho si mohli evanjelické cirkevné zbory slobodne stavať (stále za určitých podmienok) vlastné kostoly.

O postavenie kostola požiadali panovníka Veľkolomničania, v čom hrali veľkú úlohu Berzeviczyovci.  Počas kráľovskej návštevy v Smolníku odovzdal Sigismund von Berzeviczy petíciu podpísanú lomnickými evanjelikmi so žiadosťou o výstavbu kostola. Súhlas dňa 16. októbra 1783 skutočne prišiel. Kostol mal slúžiť nielen pre Veľkú Lomnicu, ale aj Huncovce a Starú Lesnú. Berzeviczyovci pomohli aj teraz - miesto na kostol, faru a školu darovala obci z vlastných pozemkov Barbora Horváth – Stansith de Gradecz, manželka Alexandra Berzeviczyho a matka Gregora Berzeviczyho - najslávnejšieho člena rodu. Na toto miesto sa zhromaždili dňa 28. decembra 1783 evanjelici nielen tunajší, ale aj zoširoka-ďaleka; prišiel aj evanjelický farár Samuel Hellner z Kežmarku, miesto pre budúci kostol vysvätil, predniesol kázeň a prítomným prislúžil Večeru Pánovu. Stavba začala 16. apríla 1784 a pokračovala rýchlym tempom. Už 2. októbra 1785 sa v ňom uskutočnili prvé bohoslužby. Spolu s kostolom bola v roku 1785 postavená aj evanjelická fara. Staviteľom kostola bol František Bartel zo Spišskej Novej Vsi, ktorý už mal v tom čase za sebou výstavbu evanjelického kostola v Tvarožnej, a dozor nad stavbou mal Žigmund Berzeviczy. Finančne pomohli aj miestny šľachtici – okrem Berzeviczyovcov to boli Samuel Augustini ab Hortis, ktorý prispel vysokou sumou nielen na stavbu, ale aj na platy farára a učiteľa školy, rodina Kiss, Schneider, Spóner atď. Prispievali aj obyvatelia Huncoviec a Starej Lesnej, a to nielen peniazmi, ale napr. aj povozmi, ktorými chodili zadarmo po stavebný materiál, dodávaním potravín pre stavebných robotníkov, darovaním dreva atď.

Kostol bol postavený do podoby rovnoramenného gréckeho kríža v neorenesančnom štýle. Zariadenie interiéru pribúdalo len pomaly, po desaťročiach. Malý organový pozitív darovala rodina Spóner – solídny organ bol postavený až roku 1851 a dočasný oltár bol nahradený novým aj s obrazom od Jozefa Czauczika dokonca až roku 1856. Od roku 1788 bol lomnický zbor začlenený do dekanátu vzniknutého Potiského dištriktu, dekanát sa roku 1801 zmenil na Podkarpatský (neskôr Podtatranský) seniorát. Roku 1788 zhorela takmer celá obec, aj strecha kostola, fary a nie je vylúčené, že aj škola, ktorá bola postavená z dreva. V roku 1813 prišlo ďalšie nešťastie – povodeň, ktorá tentoraz zničila drevenú zvonicu, ktorú postavili v roku 1802 a taktiež drevenú školu. Poškodený bol aj kostol, cez ktorý sa liala voda prinášajúc plno bahna.

V novembri 1883 prichádza do Lomnice kňaz Július Székely, ktorý tu pôsobil do roku 1913. Za jeho pôsobenia v Lomnici zastával rôzne významné cirkevné funkcie. V rokoch 1903 – 1913 bol seniorom Podkarpatského seniorátu a v roku 1909 ho ako obyčajného vidieckeho farára zvolil generálny konvent v Budapešti za richtára konzistória – úradu, ktorý vo Viedni zastupoval protestantov (evanjelikov aj kalvínov). Za jeho čias bola roku 1908 pristavená ku kostolu kamenná veža, na ktorú sa umiestnili zvony. Tie posvätil roku 1909Po vypuknutí I. svetovej vojny

1. augusta 1914 musel narukovať. Počas vojny boli aj tu zvony z veže zhodené, skonfiškované a ich materiál bol využitý na liatie kanónov.

 

Dňa 4. apríla 1916 začína svoje pôsobenie v Lomnici ďalší zaslúžilý farár – Július Mohr z Gelnice. Predtým bol kaplánom v Budapešti a vojenským poľným kňazom. V Lomnici oživil cirkevný život. Roku 1917 založil mládežnícky Spolok Luthera – Lutherbund. Založil pobočku aj Nemeckého kultúrneho zväzu – Deutscher Kulturverband. Podporoval Spišskonemeckú stranu – Zipser Deutsche Partei, súčasne bol proti fašistickému nacionalizmu. Písal knihy z cirkevných dejín o reformačných snahách v Európe a roku 1923 získal aj doktorát v USA. Zomrel v Budapešti v roku 1942. Za jeho pôsobenia došlo k radikálnej zmene v evanjelickej cirkvi. Po vzniku Slovenského štátu bol v júni 1939 na synode v Liptovskom Mikuláši prijatý ústavný zákon o vypustení nemeckých evanjelikov zo zväzku evanjelickej a.v. cirkvi na Slovensku, ktorý vláda schválila roku 1940. Nemeckí evanjelici sa zišli na synode 27. júna6. novembra 1939 v Kežmarku, kde schválili vlastnú cirkevnú Ústavu nemeckých evanjelikov. Takto sa vytvorila samostatná Nemecká ev. a. v. cirkev v Slovenskej republike. Vytvoril sa osobitný seniorát bratislavský, dolnospišský a hornospišský, do ktorého patrilo 22 miest a obcí, medzi nimi aj Veľká Lomnica.

 

Vtedy už začala II. svetová vojna. Posledným farárom bol Adalbert Thinschmied v rokoch 1943 – 1945.

V januári 1945 odišiel spolu s evakuantmi. S postupom Červenej armády sa uskutočnilo viacero evakuácií nemeckých obyvateľov. Deti a študenti odchádzali na jeseň 1944 po Slovenskom národom povstaní – hoci bolo potlačené. Bojovalo sa aj v blízkosti Veľkej Lomnice. Posledná evakuácia, pri ktorej odišlo takmer všetko Lomnické obyvateľstvo, bola 24. januára 1945, len pár dní pred príchodom Červenej armády, ktorá tu už vlastne nemala čo oslobodzovať, lebo našla prakticky prázdnu obec. Odchádzajúci evanjelici so sebou odniesli aj oltárny obraz, ktorý namaľoval známy maliar Jozef Czauczik. Počas cesty sa údajne stratil.

Evakuáciou a neskôr odsunom zvyškov nemeckého obyvateľstva zanikli v podstate všetky spišské nemecké evanjelické cirkevné zbory. Nepatrný zostatok Nemcov z národnostne zmiešaných rodín a oveľa menší počet Maďarov sa pridal k málu existujúcich slovenských evanjelických zborov. Samostatnosť stratili okrem Veľkej Lomnice aj Huncovce, Stráne pod Tatrami a Rakúsy. Tieto obce sa stali filiálkami cirkevného zboru Kežmarok. Úplne zanikol napr. zbor v Žakovciach a v Tvarožnej, ktoré sa stali filiálkami cirkevného zboru Ľubica. Ten sa nakoniec, avšak o veľa rokov neskôr (v roku 2006), pre nízky počet členov pričlenil tiež k cirkevnému zboru v Kežmarku. Hneď po vojne bola zrušená aj Nemecká cirkevná ústava a samozrejme aj samostatná nemecká cirkev.

Hoci sa roku 1945 stala Veľká Lomnica filiálkou Kežmarku, lomnickú matriku narodených viedol od odchodu Nemcov do 12. októbra 1947 Gustav Fábry, farár z Matejoviec. Za celý rok 1945 mal len 4 krsty. Od 16. novembra 1947 vedie už matriku Ondrej Spišák, zakladateľ slovenského evanjelického zboru v Kežmarku. Svoju službu končí roku 1952, kedy mu bol odňatý štátny súhlas. Kostol v Lomnici sa dal ako – tak do poriadku, zasklili sa rozbité okná, opravila strecha, chýbajúci oltárny obraz po čase nahradil obraz pochádzajúci z oltára v Žakovciach, kde už neboli žiadny evanjelici. Zaujímavé je, že sa zachovala pamätná tabuľa Juraja Buchholtza z roku 1901, pamätná tabuľa padlých v I. svetovej vojne, pretože napríklad v Kežmarku padli za obeť všetky neslovenské pamätné tabuľe. Vo viacerých textoch sa objavuje aj ďakovná tabuľa Barbore Berzeviczy Horváth Stansith, ktorá sa však v súčasnosti v kostole nenachádza.

V roku 1953 bol lomnický zbor zaradený do novovzniknutého Tatranského seniorátu. Medzi rokmi 1953 až 1973 pôsobí v Lomnici kežmarský farár Alexander Kowarik, ktorý potajme udržiaval nemecké bohoslužby a prisluhoval Večeru Pánovú v nemčine. Na slovenské totiž nikto nechodil, ale keď videl, že v laviciach sedí niekto cudzí, kázal po slovensky. V roku 1992, tesne pred jeho smrťou, mu nemecký konzul odovzdal kríž 1. triedy, ktorý Kowarikovi udelil nemecký prezident Richard von Weiszäcker za zásluhy pri udržiavaní nemeckého kultúrneho dedičstva na Slovensku. Ďalšími farármi z Kežmarku, ktorí pôsobili aj v Lomnici boli: Ondrej Ilenin (1976 - 1983), Jozef Benka (1984 – 1990) a Ondrej Koč (1990 – 1998). V čase pôsobenia Ondreja Koča sa opravil lomnický kostol zvonka a v rámci reštitúcie sa začali vracať zoštátnené majetky.

Keďže evanjelického obyvateľstva stále ubúdalo, posledné desaťročia sa evanjelické bohoslužby vo Veľkej Lomnici konali len výnimočne. K zmene prišlo až keď v roku 1998 nastúpil na miesto farára v Kežmarku Roman Porubän, ktorý pre lomnických evanjelikov zaviedol pravidelné bohoslužby.

Kostol

Po vydaní tolerančného patentu Jozefom II. (25.10.1781) využili možnosť postaviť si vlastný chrám aj evanjelici z Veľkej Lomnice, ktorí boli bez kostola vyše 70 rokov. Stavebné povolenie od panovníka dostali 16. októbra 1783. So stavbou sa začalo začiatkom roka 17842. októbra 1785 sa v novom kostole konali už aj prvé Služby Božie.

Architektom bol František Bartel zo Spišskej Novej Vsi a stavbu dozoroval Žigmund Berzeviczy.

Kostol bol postavený v novorenesančnom štýle bez veže. Pôdorys vo forme rovnoramenného – gréckeho kríža bol v tom čase už osvedčeným architektonickým riešením evanjelických chrámov, ktorý bol „odskúšaný“  napr. v artikulárnom kostole v Kežmarku. Tento kostol lomničania dobre poznali. Tvar umožňoval centrálne postavenie oltára, krstiteľnice a kazateľnice ako troch základných prvkov evanjelickej liturgie. Zároveň všetkým veriacim poskytoval dobrú viditeľnosť, počuteľnosť a značnú kapacitu na sedenie.

 

Architektúra kostola je zvonku veľmi jednoduchá, členená len trojicou okien na každom z uzáverov ramien gréckeho kríža. S pôdorysom korešpondujú jednoduché sedlové strechy. Centrálna stavba je klenutá kupolou nad krížením ramien, ostatné časti sú pod pruskou klenbou. Celé klenutie dosadá na mohutné piliere v nárožiach na krížení a v rohoch kostola. V hlavnej severnej časti stojí oltár, ostatné tri ramená majú drevené empory - chóry nesené šiestimi stĺpmi

Kazateľnica pochádza z evanjelického chrámu Svätej Trojice v Prešove. Chrám bol po dobu 62 rokov vo vlastníctve jezuitov. Po rozpustení Rádu Jezuitov pápežom Klementom XIV. (21. júla 1773), prevzalo do vlastníctva vtedajší jezuitský chrám (pôvodne evanjelický) mesto Prešov, ktoré ho využívalo ako vojenský sklad.

O prázdny kostol prejavili záujem evanjelické zbory v Prešove (nemecký a slovenský). Nasledovali náročné jednania o majetkovom vysporiadaní. Nakoniec, aj na odporúčanie Jozefa II. počas jeho vizitácie v roku 1783, predalo mesto chrám Svätej Trojice evanjelickým cirkvám. Po jeho znovuzískaní 24. novembra 1784 začali tunajší evanjelici kostol zariaďovať a nehodiace sa zariadenie rozpredávať. Rokokovú kazateľnicu z tohto chrámu zakúpili Lomničania v roku 1785 od Prešovčanov za 42 zlatých a 30 grošov. Jezuiti mali záľubu v barokovej nádhere. Je pravdepodobné, že táto rokoková kazateľnica pochádza práve z obdobia jezuitského vlastníctva chrámu - z prvej polovice 18. storočia. Polychrómovaná drevorezba rečniska (dolná časť kazateľnice, kde stojí kazateľ) nesie na rokokovo preliačenom parapete štyri puttá s anjelíkmi s knihami. Nad eliptickým rečniskom je polygonálny baldachýn s plastikou Pax vobis (Žehnajúci Kristus, s výškou 100 cm), okolo ktorej sú po stranách a hore spolu štyri puttá s rokokovými anjelíkmi. Volúty nesú o poschodie vyššie na vrchole baldachýnu sochu pelikána - starý kresťanský symbol. Celá kazateľnica je zdobená akantovou ornamentikou, volútami a čabrakmi.

Skorší oltár bol postavený v roku 1856 v korintsko-renesančnom slohu. Výrobcom oltára bol maliar a sochár Johann Linasch. Súčasný oltár je až z obdobia okolo roku 1900. Neoklasicistickú stĺpovú architektúru v korintskom štýle nad architrávom s rímsami prikrýva štít. Uprostred oltára bol donedávna poloblúkový obraz Ježiša v Getsemanskej záhrade, pochádzajúci z oltára v kostole v Žakovciach. Pôvodný obraz od levočského maliara Jozefa Czauczika s motívom záchrany Petra Ježišom na Genezaretskom jazere (Mat 14:30-31), si odniesli odchádzajúci nemeckí evanjelici po II. svetovej vojne. Počas ich cesty sa údajne stratil. V roku 2008 bol obraz zo Žakoviec nahradený novým oltárnym obrazom namaľovaným podľa pôvodného s názvom - Utíšenie búrky na mori. Autorom duplikátu je Oskar Brázda (1887-1977) - významný český maliar, ktorý bol preslávený hlavne v Taliansku, vyznamenaný Františkom Jozefom I., Emanuelom III., Tomášom Garrigueom Masarykom, Gustávom Husákom a ďalšími československými a zahraničnými politikmi. Obraz dali namaľovať a darovali pôvodní Lomničania žijúci v Nemecku.

 

Pôvodná kamenná krstiteľnica na dvojitom podstavci z roku 1785 bola v rámci veľkej renovácie kostola v 30. rokoch 20. storočia nahradená novou z bieleho mramoru s bronzovým krytom.

V interiéri sa zachovala na pamiatku tolerančného patentu podobizeň Jozefa II., olejomaľba z roku 1785. Taktiež sa zachovali pamätná tabuľa Juraja Buchholtza z roku 1901, pamätná tabuľa padlých v I. svetovej vojne umiestnené na nárožných pilieroch a pamätná tabuľa staviteľom veže umiestnená v chodbe pod vežou.

Organový chór sa nachádza naproti oltáru. Prvý organový pozitív darovala rodina Spóner. Neskôr bol postavený solídny organ s 12 registrami a pedálom. Vyrobil ho roku 1851 Andreas Zimmer, od ktorého pochádza aj organ v Huncovciach z roku 1852. Lomnický organ bol vysvätený 16. novembra 1851. V tridsiatych rokoch 20. storočia bol v rámci renovácie kostola nahradený modernejším nástrojom z dielne Julius Guna und Sohn, Orgelfabrik Prešov. Presný rok výroby posledného organu nie je známy, rovnako ani to, čo sa stalo s organom od Zimmera. Pravdepodobné je, že sa podobal na organ v Huncovciach, ale bol o niečo väčší - mal o 4 registre viac a navyše disponoval aj pedálom. Jediným očividným pozostatkom po pôvodnom organe, by mohla byť imitácia prospektu osadená v chóre, ktorá veľkosťou ani výtvarným štýlom nezodpovedá hraciemu stolu súčasného organu a zároveň sa do značnej miery podobá tej v Huncovciach. Terajší organ od Gunu je pneumatický dvojmanuál s 18 registrami. Organová skriňa je veľmi pekne decentne zdobená v klasicistickom štýle, rozdelená do dvoch častí. Pneumatické traktúry umožnili umiestniť hrací stôl tesne na okraj chóru a rozdeliť organovú skriňu - vytvoril sa poloblúkový priestor medzi skriňami, vyplnený lustrom, aby tak organ nebránil prieniku svetla z okna na južnej strane. Organ disponuje 6 registrami v prvom manuály (Geigen Principal 8'; Libling gedeckt 8'; Flauta violová 4'; Kvinta 2-2/3'; Fugara 4'; Picollo 2'), 8 registrami v druhom manuály (Principál 8'; Bourdon 16'; Flûte Harmonique 8'; Violadi Gamba 8'; Tercia 1-3/5'; Principál Oktáv 4'; Concert Flöte 4'; Mixtura 4fach) a 4 pedálové registre (Subbass 16'; Violonbass 16'; Oktávbass 8'; Chorál bas harmonický 4'). Do organu sa viackrát nerozumne zasahovalo aj po dispozičnej stránke. Pri poslednej generálnej oprave v roku 2016 sa objavili v organovej skrini odrezané kusy píšťal niektorých registrov. Navyše dal niekto vymeniť aj membránové ventily, ktoré boli pôvodne vyrobené z elastickej kože, za plastové. Plastové ventily sa pri vysokej vlhkosti, hlavne v zime, lepili a spôsobovali zasekávanie tónov. O týchto zásahoch však nie sú žiadne písomné záznamy. 

Pretože bol kostol bez veže, o zvony sa evanjelici delili s katolíkmi. Pre viaceré spory si však zakúpili

13. augusta 1802 dva vlastné zvony, odliate v Banskej Bystrici a postavili pre ne drevenú zvonicu pri kostole. Tú pre nebezpečenstvo požiaru premiestnili v roku 1809 k potoku, kde ju však roku 1813 zničila povodeň. Novú vežičku preto v roku 1823 postavili na streche kostola na krížení, ktorú neskôr demontovali a v roku 1907 začali s prístavbou murovanej veže. Tá bola vysvätená 23.augusta 1908. Vybavili ju ešte dvoma novými zvonmi, ktoré posvätili v roku 1909. Je postavená v modernom gotickom štýle. Múry veže sú členené lizénovým orámovaním, v poschodiach má po štyri románske okná a hore jednoduché poloblúkové okná so žalúziami. Helmicu tvorí ihlan so štyrmi malými vežičkami na stenách a dole so štyrmi trojuholníkovými štítmi, v ktorých sú ciferníky hracích hodín osadené 4. decembra 1909.

Konfiškácia zvonov za I. svetovej vojny postihla aj tento kostol. Chýbajúce zvony po vojne postupne nahradili veľkým a malým zvonom 23. septembra 1923 a najmenším zvonom v roku 1935. Zo starších sa zachoval iba stredný zvon z roku 1908.