Imrich Thököly (1657 - 1705) zohral významnú úlohu nie len v histórii mesta Kežmarok, ale aj vo vývoji stavovských povstaní uhorskej šlachty proti Habsburgovcom. Aj vďaka jeho povstaniu bol roku 1681 cisárom zvolaný krajinský snem v Šoproni, ktorého výsledkom boli okrem iného aj dva články týkajúce sa evanjelikov. Stanovovali podmienky pre výstavbu artikulárnych chrámov a vrátenie kostolov. 

​

Gróf Imrich Thököly de Késmárk sa narodil 25. septembra 1657 na Kežmarskom hrade. Jeho otec bol Štefan II. Thököly a matka Mária rodená Gyulaffyová. Mal päť súrodencov. Adam (september 1652 - október 1652) a Štefan (1654-1655) zomreli v detstve. Jeho sestry sa vydali za významných šľachticov: Katarína (1655-1701)

s Františkom Esterházym, Mária (* 1656) s Istvánom Nádaždym a Eva (1659-1716) s Pavolom Esterházym, neskorším palatínom a prvým kniežaťom rodiny Esterházy.

​

Rod Thökölyovcov bol najznámejším a najdlhšie pôsobiacim hradným panstvom. Pôsobili tu štyri generácie rodiny  Sebastián, Štefan I., Štefan II. a Imrich, ktorí žili na Kežmarskom hrade v rokoch 1579 – 1684. Po smrti Štefana I., ktorého pochovali k otcovi do rodinnej hrobky v kostole Sv. Kríža (v tom čase patril evanjelikom), pišiel na jeho miesto syn Štefan II. (1623 – 1670) Jeho matka bola Katarína Thurzó (jedna zo siedmich dcér palatína Juraja Thurzu). Po smrti palatína sa roku 1653 stal Štefan II. riaditeľom thurzovsko – thökölyovského panstva

na Orave a oravským županom.

​

Keď mal Imrich dva roky, jeho matka ako 22 ročná zomrela. Roku 1667 začal mladý Imrich študovať na evanjelickom kolégiu v Prešove. Jeho otec - riaditeľ Oravského komposesorátu gróf Štefan Thököly sa zaplietol

do Vešelényho protihabsburského sprisahania. V decembri 1670 cisár Leopold I. vydal rozkaz skonfiškovať jeho majetok. Gróf Štefan Thököly sa bránil na Oravskom hrade až do svojej smrti (1670),

po ktorej bol hrad vydaný habsburskej armáde a thökölyovské majetky, vrátane podielu na Oravskom komposesoráte, pripadli štátu. Jeho jediný syn Imrich ako 13-ročný stihol z hradu utiecť. Podľa legendy to bolo tajnou chodbou a na koni, ktorý mal naopak pribité podkovy, aby takto zmiatol prenasledovateľov. Po úteku

z obkľúčeného Oravského hradu utiahol do Sedmohradska – ohniska proticisárskych povstaní. Roku 1678 sa stal aj on veliteľom ďalšieho povstania uhorskej šľachty a so svojimi vojskami vtiahol úspešne do Uhorska.

​

Celé 17. storočie ako aj začiatok 18. storočia v Uhorsku boli poznačené neustálymi povstaniami uhorskej šľachty. Príčin na vznik povstania bolo niekoľko: nespokojnosť uhorskej šľachty, ktorá sa chcela podieľať na vláde krajiny a kontrolovať panovníka – ten však jej snahy nerešpektoval. Celé spomínané obdobie poznačila protireformácia – vystupovanie Habsburgovcov proti protestantským cirkvám. Keďže väčšina Slovenska bola v tomto období protestantská, ľud sa proti týmto rozhodnutiam búril. Stále viac sa znižovala životná úroveň ľudu – mestá i dediny museli platiť cisárskemu dvoru obrovské dane a vydržiavať cisárske vojská. Na juhu Slovenska stále bašovali Turci a Habsburgovci si s nimi nevedeli dať rady. Postupnými veliteľmi povstaní sa stali poprední sedmohradskí šľachtici Štefan Bocskay, Gabriel Bethlen a Juraj Rákóczi I.

​

Povstaleckí vojaci sa nazývali kurucmi. Pomenovanie “kuruc” sa vysvetľuje dvojako. Môže to byť skomolenina

od latinského slova “crux”  - kríž – predstavuje možno pokračovanie starých žoldnierov – križiakov, druhá možnosť hovorí o výsmešnom skomolenom slove “Kruzitürken” – “kresťanskí” Turci.

Imrichovi Thökölymu sa spočiatku darilo – obsadil celé Slovensko. Po týchto úspechoch povstalcov bol roku 1681 cisár Leopold nútený zvolať do Šopronu krajinský snem, ktorý uzákonil náboženskú slobodu a povolil protestantom za určitých podmienok stavať tzv. artikulárne kostoly i školy (vzťahovalo sa to aj na Kežmarok). Zároveň sa obnovili aj práva uhorskej šľachty a úrad palatína (palatín bol  zástupcom kráľa v Uhorsku, volený uhorským snemom).

​

Thököly sa ako jeho predchodcovia taktiež spojil s Turkami, ktorí súčasne bojovali proti Habsburgovcom. Turci ho dokonca roku 1682 korunovali za kráľa Horného Uhorska (Slovenska), sultán poslal Imrichovi symboly kráľovskej moci – vazalskú korunu, kráľovský plášť, meč, budzogáň a zástavu – každý symbol mu odovzdal iný turecký paša. Imrich sa však kráľom nikdy netituloval – podpisoval sa “len” ako sedmohradské knieža.

Keď sa kurucké vojská priblížili na Spiš, Kežmarčania boli v rozpakoch. Drvivú väčšinu obyvateľstva tvorili protestanti, nemali v láske rakúskeho cisára, lenže veliteľ povstalcov bol z rodu Thököly, a tých tiež nemali radi...

V auguste 1678 vstúpili kuruci do Kežmarku. Hneď vrátili protestantom odňaté kostoly, fary, školy. No počiatočná radosť mesta rýchlo ustúpila – kuruci práve tak isto plienili a rabovali ako cisárski žoldnieri a vôbec im nezáležalo na tom, že Kežmarok je rodisko ich najvyššieho veliteľa, ba možno mnohí o tom ani nevedeli. Až v roku 1682 dáva Imrich Thököly Kežmarku ochranný list, v ktorom zakazuje všetkým svojim vojakom akokoľvek mesto obťažovať.

Knieža si urobilo z kežmarského hradu prepychové sídlo, hoci sa tam takmer vôbec nezdržiavalo. Do Kežmarku chodilo aj so svojou manželkou Ilonou Zrínyi (bola od Imricha o 14 rokov staršia) a nevlastným synom Františkom Rákóczim II.

​

Hviezda Thökölyho však tiež nesvietila dlho – definitívne zhasla v bitke pod Viedňou roku 1683, kde cisár

s pomocou Poliakov porazil spojené kurucko – turecké vojská. Na Spiš prichádzajú cisárske vojská, vzdáva sa im aj Kežmarok a skladá prísahu vernosti cisárovi. Hoci v marci 1684 Thököly poslednýkrát navštevuje  Kežmarok,

v apríli ho definitívne obsadia cisárske vojská.

​

Napokon bol Imrich nútený uchýliť sa k svojim bývalým spojencom Turkom. Odišiel s manželkou i najbližšími spolubojovníkmi do Turecka. Imrich sa usadil 100 km pod Istanbulom v meste Izmir. Tam žil až do svojej smrti

13. septembra 1705. Hoci si na smrteľnej posteli prial byť pochovaný v niektorom z evanjelických kostolov na Spiši, nebolo to v tom čase možné. Jeho telesné pozostatky boli uložené na kresťanskom cintoríne Arménov.
O 200 rokoch neskôr cisár František Jozef udelil Imrichovi Thökölymu, jeho nevlastnému synovi Františkovi Rákóczimu II. a ďalším exulantom milosť a povolil previesť ich ostatky do Uhorska. V roku 1906 boli jeho pozostatky exhumované a prevezené do Kežmarku. Rakva Imricha Thökölyho sa nenašla pod náhrobným kameňom, ale pri označenom strome. Falošné miesto posledného odpočinku bolo vytvorené zámerne. V ňom sa našli fragmenty predmetov uložených do klenbového hrobu a z Imricha sa zachovala len lebka a zvyšky kostry.

Nájdené ostatky boli prevezené do Istanbulu, odkiaľ ich nalodili do Rumunskej Konstanci spolu s ostatkami Františka Rákocziho II. a ďalších prívržencov. V prístavnom meste na brehu Čierneho mora boli ostatky preložené na špeciálny vlak smerujúci do Budapešti a následne do Košíc. V Košiciach sa konala pietna rozlúčka Rákocziho II. a ostatných exulantov, ktorí dodnes odpočívajú v krypte pod Dómom sv. Alžbety.

Ostatky Imricha boli privezené do Kežmarku v utorok 30. októbra 1906. Kežmarok bol pri tejto výnimočnej udalosti slávnostne vyzdobený. Po vyše dvoch storočiach sa s obrovskou pompéznosťou vrátili ostatky kráľa do jeho rodného mesta. Rakva s veľkolepým smútočným sprievodom odetým do kuruckých uniforiem putovala v pohrebnom koči zo železničnej stanice mestom až k hradu. Na jeho zaplnenom nádvorí odznela pietna rozlúčka za účasti kňazov, hodnostárov a širokej verejnosti. Po rozlúčke v hrade bola rakva premiestnená do nového evanjelického kostola, a tam vystavená pod kazateľnicou. V roku 1909 bolo k boku kostola pristavené mauzóleum, kde Imrich Thökökoly odpočíva dodnes.