(23. decembra 2018, 9:00 h. Kežmarok, Nový kostol; 10:30 h. Ľubica)
Kázňový text: 2. Korintským 9,6.7
6 Toto však hovorím: Kto skúpo rozsieva, skúpo bude aj žať; kto však hojne rozsieva, hojne bude aj žať. 7 Každý (nech dá), ako si umienil v srdci, nie z neochoty alebo z prinútenia; lebo ochotného darcu miluje Boh.
Súčasťou dnešného adventu je tvrdá ekonomika a biznis. Na každom kroku počujeme informácie o tom, ako si máme urobiť šťastné Vianoce, na ktoré banky a finančné inštitúcie nám požičajú. Ľudia sa predbiehajú v nakupovaní čo najdrahších darčekov. Výdavky za výdavkami a nezmyselné utrácanie v obchodoch nám prezentujú toto adventné obdobie. Pohyby v našich peňaženkách a na našich účtoch sú dosť dobrým zrkadlom, ako vôbec prežívame advent a kde v tom čase máme svoje srdce.
Keď som sa včera neskoro v noci vracal z Liptova, tak som v aute počúval vianočné piesne od Lucie Bílej. A text jednej z nich hovoril nádhernú pravdu, čo sme urobili s Adventom a Vianocami. Tá pieseň sa volá: Řekněte dětem. V jednej časti Lucie Bílá spieva: „Jsou zase svátky, tak snad Bůh se nedívá, jak třidset stříbrných nám cinká v pokladnách.“ Nádherný obraz dnešného sveta. Úplne ma dojala táto pieseň, ktorou autor textu prirovnáva naše konanie v adventnom a vianočnom čase k Judášovým 30 strieborným, ktorými zradil Krista. Áno, takíto sme a tých 30 strieborných poriadne cinká v pokladniach našich obchodov.
Vo vrcholiacom adventnom čase mali by sme sa preto zamyslieť nad tým, ako zaobchádzame so svojimi financiami. Nepáchame zradu na Kristovi? Ku komu sme skutočne štedrí?
1. Pravda: Zaobchádzanie s peniazmi odhaľuje naše srdce. To je prvá a zásadná pravda, ktorú si potrebujeme uvedomiť. To, ako nakladáme s financiami, to skutočne je zrkadlom našich hodnôt. Sám Pán Ježiš nám hovorí: „Lebo kde je tvoj poklad, tam bude aj tvoje srdce (Mt 6,21).“ Skúste si urobiť jeden mesiac podrobný rozpis vášho hospodárenia. I podľa neho sa dá poznať, v čom spočívajú vaše hodnoty.
Niekto len šetrí a šetrí. Snaží sa mať viac a viac. Na tom samozrejme nie je nič zlé, pokiaľ v úsporách nehľadáme pocit istoty, že budúcnosť si dokážeme aj sami takýmto spôsobom zabezpečiť. Vtedy zabúdame na zvrchovaného Boha, a tak nás Pán Boh nemôže inak označiť len bláznami, ako to čítame v Ježišovom podobenstve o Boháčovi, ktorému pole prinieslo bohatú úrodu. Boh nám nedáva majetok a peniaze len na to, aby sme si ich užívali. To je zlé pochopenie filozofie získavania majetku. Boh nám dáva majetok, aby prostredníctvom neho bol oslávený On sám. A na to celkom zabúdame.
Štedro rozdávať je určite dobrá a pozitívna vec. Ale v Advente a vo Vianociach nám hrozí jedno nebezpečenstvo. Pod zámienkou štedrosti sa otvorí aj naša túžba nakupovať. A tak v princípe nejde ani o našu štedrosť, než skôr o prejav našej slabosti. Predvianočná nákupná horúčka je toho dokladom. A tak je potrebné sa opýtať, či za našou štedrosťou sa častokrát neskrýva niečo iné.
Mnohí ľudia v advente podporujú rôzne dobročinné organizácie. Ale i tu sa musíme pýtať: Aký motív ich k tomu vedie? Prečo to vôbec robia? Chcem veriť tomu, že väčšina má dobrú motiváciu, ale sú aj takí, ktorí si myslia, že svojou štedrosťou si naklonia Boha. Vtedy to nie je dobrá štedrosť, pretože im ide o zviditeľnenie seba samého, o zabezpečenie si spasenia.
Okrem hromadenia peňazí a štedrosti je tu aj spotreba. Každý z nás spotrebuje svoju výplatu, dôchodok, sociálne dávky či iné príjmy. Každý z nás potrebuje niekde bývať, niečo jesť a niečo si na seba obliecť. No i tu nastáva otázka: Koľko môžem na svoje potreby utratiť? Páči sa Bohu, čo a koľko utrácam? Prvý a celkom jasný princíp je ten, že nemôžeme utratiť viac, než dostaneme. Tento princíp však amorálne v adventnom čase zneužívajú finančné inštitúcie, ponúkajúce úvery, aby sme prežili lepšie Vianoce. Fuj! Hnus! Byť premiérom tejto krajiny, tak podobné reklamy by som zakázal. A ak nám Pán Boh požehnal nadbytkom a nám zostalo niečo z našich príjmov, môžeme si to užiť, ako sa nám zachce?
Cirkevný otec Augustín na túto skutočnosť zareagoval slovami: „Nejde mi o to, aby sme žili s kôrkou suchého chleba v domoch s holými stenami a chodili v otrhaných šatách. Ide mi o to, že plnohodnotný život prežijeme vtedy, keď nebudeme otrokmi týchto vecí.“ Základný princíp spotreby, o ktorom hovorí Augustín, je teda zabezpečenie života v jeho ľudskosti. To neznamená len zabezpečenie fyzického prežitia. Človek je celistvá bytosť, ktorá vníma krásu, dobro a spravodlivosť. Aj to potrebujeme uspokojiť. Na druhej strane Biblia nás povzbudzuje k striedmosti a skromnosti, a to aj k vlastníctvu vecí.
Nekontrolovaná túžba po majetku, to je to, čo sa nám udomácnilo v spoločnosti. Ale takáto túžba zabíja Boha v našom srdci. Veci okolo nás i samotný majetok sa nám stávajú Bohom, akousi modlou, ktorej sa dennodenne klaniame. Pri samotných deťoch to vidíme, keď zoberú do ruky mobil, čo to s nimi robí a rodič to častokrát ospravedlní, že potrebuje mať dieťa pod kontrolou. Asi naši rodičia nás nemali pod kontrolou, keď sme vyrastali bez mobilov a ani nemali vagón hračiek. Za to však nás naučili oveľa väčšej zodpovednosti za seba a oveľa väčšej bázni pred Bohom.
A zostaňme ďalej pri deťoch. Ich nároky na vianočné darčeky sú dnes skutočne diabolstvom. Učíme ich mať len nároky, ale neučíme ich zodpovednosti a vytváraniu hodnôt, ktoré by mali slúžiť nám všetkým. Dnešné deti sú materialisticky zamerané a nemajú dnes problém povedať: Ja nebudem vystupovať na nedeľnej besiedke. Poslúžiť niekomu niečím s láskou, to sa dnes nenosí – to deti nevedia. Možno keby im za to farár zaplatil, tak potom by ešte o tom porozmýšľali. Ale i takýto postoj zabíja Boha v našom živote. A Lucie Bílá v piesni: Řekněte dětem hovorí, aby sme im povedali to podstatné, to, čo na Vianoce pri štedrovečernom stole majú počuť, aby sme ďalej nezapredávali Krista za 30 strieborných, ktoré cinkajú v pokladniach obchodov a Advent, Vianoce a Kristov kríž sa stali len vecou.
Dokážeme dnes vôbec inak sa pozerať na veci a hľadať bytostne dôležité odpovede na otázky: Na čo je tu Advent? O čom sú skutočne Vianoce? Na čo som tu ja? O čom je môj život? Ako ma chce Boh použiť? Dokážeme sa uskromniť a povedať: Veď toto nepotrebujem a radšej peniaze dám na dobrý cieľ, ktorý pomôže tým, čo tú pomoc skutočne potrebujú? Je čas rozmýšľať i nad týmito otázkami.
2. Pravda: Milosť sa prejavuje v štedrosti. Koľkí z vás ste pomohli nejakému bezdomovcovi? Koľkí z vás ste pomohli nejakému cigánovi, ktorý vás prišiel pýtať peniaze na plienky pre dieťa? Už počujem, ako znie námietka: Nebudeme predsa pomáhať darebákom, alebo tomu, kto si celý majetok prefajčí, prepije, či prehrá v automatoch. Ten si predsa žiadnu pomoc nezaslúži. Nevrav hop, kým nepreskočíš. Zajtra sa môžeš ty stať alkoholikom, gamblerom či čímkoľvek iným, čo v našich očiach sa bude tiež javiť ako to, že si pomoc nezaslúžiš. Uvedomme si však, že kto takto rozmýšľa, tak nerozmýšľa v mantineloch Kristovho evanjelia. Podľa takéhoto rozmýšľania by sme mali pomôcť iba tomu, kto si pomoc zaslúži. Vďaka Ti, Pane Bože, že takto Ty nerozmýšľaš, pretože dnes by sme tu nemali Vianoce. Uvedomme si, že nikto z nás si Božiu pomoc nezaslúži a Boh napriek tomu nám pomáha. Posiela nám Svojho Syna do betlehemských jaslí, ktorého nechá ukrižovať na dreve Golgotského kríža. Odpúšťa nám hriechy, požehnáva nás, vytrhuje z rôznych bied napriek tomu, že si to nezaslúžime a zajtra opäť robíme to isté.
Apoštol Pavel Božiu štedrosť opísal slovami: „ Ale Boh dokazuje svoju lásku k nám tým, že Kristus umrel za nás, keď sme boli ešte hriešni (R 5,8).“ Rovnako by sme aj my mali preukazovať lásku tým, ktorí sú v biede, pretože si to nezaslúžia. Boh od nás očakáva, že budeme štedro preukazovať milosrdenstvo. Štedro samozrejme neznamená hlúpo. Je potrebné aj v tejto veci sa zamyslieť, kedy je naša štedrosť skutočne pomocou a kedy už nie je. A tak si položme otázku: Vidíme potreby druhých? Vieme druhým niečo darovať? Vieme svojich susedov potešiť drobnosťou? Učme sa štedrosti, pretože štedrosť poukazuje vždy na milosť a milosť tá poukazuje na Boha. Neraz práve naša štedrosť môže byť Božím nástrojom k tomu, aby môj sused či kolega uveril v Boha.
3. Pravda: Najštedrejším darcom je Boh. V závere nášho prečítaného textu sme počuli: „Každý (nech dá), ako si umienil v srdci, nie z neochoty alebo z prinútenia; lebo ochotného darcu miluje Boh.“ My sa máme vopred rozhodnúť, koľko a komu chceme dať. I Boh sa vopred rozhodol pre milosť, a to skôr, ako niečo urobil. Apoštol Pavel to vyjadril slovami: „Ale keď prišla plnosť času, poslal Boh Syna svojho, narodeného zo ženy, narodeného pod zákonom, aby vykúpil tých, čo sú pod zákonom, aby sme prijali synovstvo. (G 4,4.5).“ Boh sa rozhodol dať štedro všetko. Dal nám svojho jednorodeného Syna, aby som ja a ty mohol byť Jeho synom a dcérou. Jeho štedrosť nás zachránila.
Pred nami je spoveď, pri ktorej máme vyznať svoje hriechy. Možno nás dnes Duch Boží obvinil z nejakých hriechov vo vzťahu k financiám, vo vzťahu k nášmu majetku. Možno sme si uvedomili, ako toto obdobie bolo aj pre vás zapredaním Krista za tridsať strieborných, ktoré cinkajú v pokladniach obchodov. Boh má čo povedať do našich financií a ak by sme Mu to dovolili, tak adventné obdobie v tomto svete a príprava na Vianoce by vyzerali úplne inak. Preto pristúpme i dnes k stolu Pánovmu, kde môžeme prežiť inú štedrosť. Štedrosť, ktorú si nezaslúžime, štedrosť, o ktorej apoštol Pavel hovorí: „Veď poznáte milosť nášho Pána Ježiša Krista, že hoci bol bohatý, schudobnel pre vás, aby ste vy zbohatli Jeho chudobou (2K 8,9).“ Boh nám ponúka iné bohatstvo, ale chceme zbohatnúť? Amen.
Autor: Mgr. Roman Porubän