Služby Božie na V. pôstnu nedeľu - Smrtnú

Updated: May 17, 2020

29. marec 2020, stiahnuť verziu pre tlač


Srdečne vás pozdravujem, bratia a sestry, v dnešnú 5. pôstnu nedeľu – tzv. Smrtnú, keď v Evanjelickej cirkvi začíname čítať pašie. Tie nám poukazujú na to, ako hriech vstúpil do života človeka a ako prekvapujúco nás Pán Boh zachraňuje. O týchto Božích prekvapeniach budeme dnes viacej počuť vo zvesti slova Božieho. Dnešné služby Božie začneme vyznačeným predspevom v Pašiách: Otče nebeský, Stvoriteľu sveta, Bože, Kyrie eleison!


Piesne: Pašie


Suspírium: Milosť vám a pokoj od Boha nášho Otca a Pána Ježiša Krista. Amen.


Kázňový text: Ján 11,47-53


Ak nás niekto v živote niečím prekvapí, tak prežívame pocit z niečoho neočakávaného. Prekvapenia môžu byť príjemného, ale rovnako i nepríjemného charakteru. Iste mi dáte za pravdu, že radšej máme príjemné prekvapenia ako prekvapenia, ktoré nám prinášajú do života mnohé nepríjemnosti, pocit strachu a určitej obavy.


Situácia nielen v našej spoločnosti, ale v celom svete je tiež pre nás akýmsi prekvapením, o ktorom stále nevieme povedať, ako toto prekvapenie skončí. Spočiatku sme koronavírusu nevenovali skoro žiadnu pozornosť. Robili sme si z toho srandu. Veď bol predsa od nás príliš ďaleko. Ale on nás prekvapil – a to nepríjemne. Odrazu je medzi nami a nielenže človeku spôsobuje zdravotné problémy, ale jeho prítomnosť ochromuje spoločenský, hospodársky, kultúrny, ekonomický a nakoniec i duchovný život.


Keď sa narodil Ježiš Kristus, tak pre Izrael, ktorý očakával zasľúbeného Mesiáša, Ježiš nebol nijakým prekvapením. Skoro nikto o Jeho narodení nevedel len na pár výnimiek, ktoré sa Mu prišli pokloniť do betlehemskej maštale. Oveľa väčším prekvapením sa Ježiš stal pre ľudí, keď začal verejne pôsobiť a celé zástupy sa zhromažďovali okolo Neho. Táto situácia začala vyrušovať elitu spoločnosti – židovskú veľradu, ktorá sa stretáva ako nejaký krízový štáb, aby sa medzi sebou poradili. Na krízovom štábe sa dostáva do popredia jedna dôležitá otázka: „Čo robiť? Veď tento človek robí mnoho znamení! Ak ho necháme tak, všetci v neho uveria, prídu Rimania a zničia nám toto miesto i národ.“ Čo robiť s Ježišom? Aký postoj k Nemu zaujať? Aké miesto mu určiť v živote človeka i v spoločnosti? Pred tieto otázky sme rovnako postavení aj my dnes.


O čo šlo židovskej veľrade? Šlo im o národ. Veľkňazi a farizeji veľmi dobre vedeli, že Ježiš nie je obyčajný človek. Veď kto z ľudí by mal takú moc, aby mohol uzdravovať a kriesiť mŕtvych. Farizeji a zákonníci vedeli, že Ježiš nie je nijaký podvodník. On skutočne robil mocné činy. Vzápätí ako vzkriesil Lazára, zvolávajú židovské synedrium – židovskú veľradu, aby sa poradili, čo urobia s Ježišom. Oni totiž vedeli, že keď ľudia uveria, že Ježiš je Mesiáš, tak Ho vyhlásia za kráľa, vznikne revolta oproti zaužívanému režimu, do čoho by zasiahli Rimania a zničili im mesto Jeruzalem i chrám s ich obetným kultom, na ktorý boli Židia naviazaní.


Niečo také v spoločnosti nečakali. Vidíme, že Boh niekedy prekvapuje ľudí vo svojej dobe Svojím konaním, tak ako dnes prekvapuje aj nás a mnohí si kladieme otázku: Prečo nás zasiahla takáto pandémia? Čo nám chce Boh tým povedať? Pozrime sa teda na tri prekvapenia, pred ktoré Pán Boh postavil židovské synedrium a zároveň vnímajme, čo týmito prekvapeniami chce Boh povedať i nám.


1. prekvapenie: Boh je inde, ako ho neraz hľadáme.


Poprední židovskí predstavitelia Boha videli v tom, že si udržia svoj chrámový obetný kult. Toto považovali za dôležité. Prostredníctvom neho sa usilovali mať kontrolu nad duchovným životom izraelského národa. Domnievali sa, že keď sa im to podarí a ľudia budú prichádzať do chrámu, aby prinášali obete, tak Boh bude s nimi.


A práve v tomto spočíva to prvé veľké prekvapenie. Oni chceli mať Boha blízko tým, že budú udržiavať chrámovú bohoslužbu, ale Boh bol pritom v osobe Ježiša Krista. Oni hľadali Boha v chráme, ale Boh bol s nimi v Ježišovi z Nazareta. Predstavitelia národa to nevideli. Videli iba Jeho zázraky, uzdravovania a vzkriesenia. Tušili, že nie je to obyčajný človek, ale Boha v Ňom nevideli. Boh pre nich predsa prebýval v chráme pri bohoslužbe, a nie niekde vonku, pri mrzákoch, hluchých a slepých, posadnutých démonmi, či mŕtvych. A tak robia všetko preto, aby si zachránili svoju predstavu prítomnosti Boha v chráme. Ak majú túto predstavu zachrániť, tak Ježiša musia odstrániť zo scény.


V našej spoločnosti nastala karanténna situácia a my sa momentálne nestretávame v chrámoch. Možno aj to má svoj zmysel, aby sme si uvedomili, že Boha nenachádzame len v chráme, ale On stojí blízko nás a je s nami v každej situácii nášho života. To znamená, že nielen v chráme sa máme správať ako kresťania, ale predovšetkým v tom bežnom praktickom živote, v našich rodinách, v našich vzťahoch, keď niekto potrebuje pomôcť, a to i v tejto zložitej situácii, v ktorej sa nachádzame.


Tešia ma správy z mnohých rodín, že Domáce bohoslužby, ktoré som vám doposiaľ pripravoval každú nedeľu, našli svoje miesto vo vašich rodinách a som vďačný Pánu Bohu za to, že celá rodina: deti, rodičia i starí rodičia mohli byť zapojení do týchto rodinných bohoslužieb. Odrazu naše príbytky sa stali chrámom, v ktorých sme neboli len pasívnymi poslucháčmi, ale aktívni spolupracovníkmi, navzájom jeden druhému si slúžiaci. Verím, že táto aktivita, keď sa vrátime do chrámov, sa nestratí v rodine, ktorej hovoríme Cirkev.

A tak si i v tejto súvislosti môžeme uvedomovať, akú vieru sme doposiaľ žili. Nebola to len formálna viera, spojená s liturgickými obradmi, ktorá častokrát nevidela alebo nechcela vidieť toho doráňaného pocestného, ktorého obišiel práve kňaz a levíta a nad ktorým sa sklonil milosrdný samaritán – nepriateľ Žida. Tí dvaja svoju vieru uplatňovali iba v chráme, no za jeho múrmi akoby viera v Boha neexistovala. A to je to dôležité, čo nám chce povedať aj táto doba, do ktorej sme sa dostali. Milý kresťan, ty buď kresťanom nielen v chráme, ale predovšetkým za jeho múrmi, kde máš svoje kresťanstvo dokazovať každého dňa. I dnes je to potrebné. Možno oveľa viacej ako inokedy, aby sme sa dokázali postarať o dôchodcov, ktorí našu pomoc budú potrebovať pri nákupoch či zabezpečení iných potrieb.


2. prekvapenie: Boh si môže použiť aj zlo.


Tak tomu bolo i v Ježišovom prípade. Prečítali sme si: „Ale jeden z nich Kaifáš, ktorý bol v tom roku veľkňazom im povedal: Vy nič neviete a ani nechápete, že je pre vás lepšie, aby zomrel jeden človek za ľud a aby nezahynul celý národ. To však nepovedal sám od seba, ale ako veľkňaz v tom roku prorokoval, že Ježiš má zomrieť za národ.“ Kaifáš prichádza s logickým vysvetlením pred synedrium: Keď zabijeme Ježiša, zachránime národ i našu bohoslužbu. Vidíme, že siaha po morálnych kompromisoch. Je ochotný dokonca zavraždiť, aby ochránil to, čo považuje za dobré. Ale my predsa z Biblie vieme, že k dosiahnutiu dobra nás nič neoprávňuje, aby sme používali zlo.


Pán Boh však počíta s naším hriešnym konaním. My to vidíme na správaní sa Kaifáša, ktorý hovorí: „lepšie, aby zomrel jeden človek za ľud a aby nezahynul celý národ.“ Evanjelista Ján vysvetľuje, že Pán Boh už v tej chvíli plánuje využiť toto zlé jednanie k dobru, pretože Kaifáš vyslovil ako veľkňaz proroctvo. A to proroctvo nespočívalo iba v tom, že chcú zabiť Ježiša. To proroctvo spočívalo v tom, že jeden človek, teda Ježiš Kristus, zomrie za ľud. A práve táto skutočnosť je posolstvom tohto vrcholiaceho pôstneho obdobia. Ježiš Kristus, ktorý bol vo svojej podstate človek i Boh, má zomrieť za ľud, za hriechy všetkých, za hriechy každého človeka – za môj i tvoj hriech.


Božie slovo nám hovorí, že „odmena za hriech je smrť (R 6,23).“ a jediná cesta záchrany je tá, že sa niekto obetuje a ten trest prijme za nás. Jediný, kto túto obeť mohol podstúpiť a bol jedným z nás, bol Boží Syn Ježiš Kristus, ktorý sa stal človekom. Ježiš, teda Boh i človek v jednej osobe, zomrel za ľudí, aby mne i tebe boli odpustené hriechy. Jeden zomrel za všetkých, aby sme my všetci večne nezahynuli. A to je to proroctvo, o ktorom je tu reč. Hoci Kaifáš plánuje zabitie Krista, aby ľudia v Neho neverili, Boh plánuje zabitie Svojho Syna, aby skrze Neho boli zachránení všetci tí, čo v Neho uveria. A to je ďalšie Božie prekvapenie, keď si Boh na uskutočnenie Svojho plánu spásy vie použiť aj ľudské zlo.


3. prekvapenie: Boh si zhromažďuje svoje deti.


Židia ako vyvolený národ verili v Boha, ktorý si zhromaždí Svoje rozptýlené deti. Ale pod týmto pojmom rozptýlené deti vnímali samých seba ako židovský národ, ktorý bol rozptýlený po celom svete. Evanjelista Ján však v našom texte píše: „A nielen za národ, ale aj preto, aby zhromaždil dovedna rozptýlené Božie deti.“ Ján v týchto slovách poukazuje na to, že záchrana nie je iba pre rozptýlených Židov, ale pre všetkých, ktorí uveria v Ježiša Krista, a tak sa stanú Božími deťmi.


</