29. marec 2020, stiahnuť verziu pre tlač
Srdečne vás pozdravujem, bratia a sestry, v dnešnú 5. pôstnu nedeľu – tzv. Smrtnú, keď v Evanjelickej cirkvi začíname čítať pašie. Tie nám poukazujú na to, ako hriech vstúpil do života človeka a ako prekvapujúco nás Pán Boh zachraňuje. O týchto Božích prekvapeniach budeme dnes viacej počuť vo zvesti slova Božieho. Dnešné služby Božie začneme vyznačeným predspevom v Pašiách: Otče nebeský, Stvoriteľu sveta, Bože, Kyrie eleison!
Piesne: Pašie
Suspírium: Milosť vám a pokoj od Boha nášho Otca a Pána Ježiša Krista. Amen.
Kázňový text: Ján 11,47-53
Ak nás niekto v živote niečím prekvapí, tak prežívame pocit z niečoho neočakávaného. Prekvapenia môžu byť príjemného, ale rovnako i nepríjemného charakteru. Iste mi dáte za pravdu, že radšej máme príjemné prekvapenia ako prekvapenia, ktoré nám prinášajú do života mnohé nepríjemnosti, pocit strachu a určitej obavy.
Situácia nielen v našej spoločnosti, ale v celom svete je tiež pre nás akýmsi prekvapením, o ktorom stále nevieme povedať, ako toto prekvapenie skončí. Spočiatku sme koronavírusu nevenovali skoro žiadnu pozornosť. Robili sme si z toho srandu. Veď bol predsa od nás príliš ďaleko. Ale on nás prekvapil – a to nepríjemne. Odrazu je medzi nami a nielenže človeku spôsobuje zdravotné problémy, ale jeho prítomnosť ochromuje spoločenský, hospodársky, kultúrny, ekonomický a nakoniec i duchovný život.
Keď sa narodil Ježiš Kristus, tak pre Izrael, ktorý očakával zasľúbeného Mesiáša, Ježiš nebol nijakým prekvapením. Skoro nikto o Jeho narodení nevedel len na pár výnimiek, ktoré sa Mu prišli pokloniť do betlehemskej maštale. Oveľa väčším prekvapením sa Ježiš stal pre ľudí, keď začal verejne pôsobiť a celé zástupy sa zhromažďovali okolo Neho. Táto situácia začala vyrušovať elitu spoločnosti – židovskú veľradu, ktorá sa stretáva ako nejaký krízový štáb, aby sa medzi sebou poradili. Na krízovom štábe sa dostáva do popredia jedna dôležitá otázka: „Čo robiť? Veď tento človek robí mnoho znamení! Ak ho necháme tak, všetci v neho uveria, prídu Rimania a zničia nám toto miesto i národ.“ Čo robiť s Ježišom? Aký postoj k Nemu zaujať? Aké miesto mu určiť v živote človeka i v spoločnosti? Pred tieto otázky sme rovnako postavení aj my dnes.
O čo šlo židovskej veľrade? Šlo im o národ. Veľkňazi a farizeji veľmi dobre vedeli, že Ježiš nie je obyčajný človek. Veď kto z ľudí by mal takú moc, aby mohol uzdravovať a kriesiť mŕtvych. Farizeji a zákonníci vedeli, že Ježiš nie je nijaký podvodník. On skutočne robil mocné činy. Vzápätí ako vzkriesil Lazára, zvolávajú židovské synedrium – židovskú veľradu, aby sa poradili, čo urobia s Ježišom. Oni totiž vedeli, že keď ľudia uveria, že Ježiš je Mesiáš, tak Ho vyhlásia za kráľa, vznikne revolta oproti zaužívanému režimu, do čoho by zasiahli Rimania a zničili im mesto Jeruzalem i chrám s ich obetným kultom, na ktorý boli Židia naviazaní.
Niečo také v spoločnosti nečakali. Vidíme, že Boh niekedy prekvapuje ľudí vo svojej dobe Svojím konaním, tak ako dnes prekvapuje aj nás a mnohí si kladieme otázku: Prečo nás zasiahla takáto pandémia? Čo nám chce Boh tým povedať? Pozrime sa teda na tri prekvapenia, pred ktoré Pán Boh postavil židovské synedrium a zároveň vnímajme, čo týmito prekvapeniami chce Boh povedať i nám.
1. prekvapenie: Boh je inde, ako ho neraz hľadáme.
Poprední židovskí predstavitelia Boha videli v tom, že si udržia svoj chrámový obetný kult. Toto považovali za dôležité. Prostredníctvom neho sa usilovali mať kontrolu nad duchovným životom izraelského národa. Domnievali sa, že keď sa im to podarí a ľudia budú prichádzať do chrámu, aby prinášali obete, tak Boh bude s nimi.
A práve v tomto spočíva to prvé veľké prekvapenie. Oni chceli mať Boha blízko tým, že budú udržiavať chrámovú bohoslužbu, ale Boh bol pritom v osobe Ježiša Krista. Oni hľadali Boha v chráme, ale Boh bol s nimi v Ježišovi z Nazareta. Predstavitelia národa to nevideli. Videli iba Jeho zázraky, uzdravovania a vzkriesenia. Tušili, že nie je to obyčajný človek, ale Boha v Ňom nevideli. Boh pre nich predsa prebýval v chráme pri bohoslužbe, a nie niekde vonku, pri mrzákoch, hluchých a slepých, posadnutých démonmi, či mŕtvych. A tak robia všetko preto, aby si zachránili svoju predstavu prítomnosti Boha v chráme. Ak majú túto predstavu zachrániť, tak Ježiša musia odstrániť zo scény.
V našej spoločnosti nastala karanténna situácia a my sa momentálne nestretávame v chrámoch. Možno aj to má svoj zmysel, aby sme si uvedomili, že Boha nenachádzame len v chráme, ale On stojí blízko nás a je s nami v každej situácii nášho života. To znamená, že nielen v chráme sa máme správať ako kresťania, ale predovšetkým v tom bežnom praktickom živote, v našich rodinách, v našich vzťahoch, keď niekto potrebuje pomôcť, a to i v tejto zložitej situácii, v ktorej sa nachádzame.
Tešia ma správy z mnohých rodín, že Domáce bohoslužby, ktoré som vám doposiaľ pripravoval každú nedeľu, našli svoje miesto vo vašich rodinách a som vďačný Pánu Bohu za to, že celá rodina: deti, rodičia i starí rodičia mohli byť zapojení do týchto rodinných bohoslužieb. Odrazu naše príbytky sa stali chrámom, v ktorých sme neboli len pasívnymi poslucháčmi, ale aktívni spolupracovníkmi, navzájom jeden druhému si slúžiaci. Verím, že táto aktivita, keď sa vrátime do chrámov, sa nestratí v rodine, ktorej hovoríme Cirkev.
A tak si i v tejto súvislosti môžeme uvedomovať, akú vieru sme doposiaľ žili. Nebola to len formálna viera, spojená s liturgickými obradmi, ktorá častokrát nevidela alebo nechcela vidieť toho doráňaného pocestného, ktorého obišiel práve kňaz a levíta a nad ktorým sa sklonil milosrdný samaritán – nepriateľ Žida. Tí dvaja svoju vieru uplatňovali iba v chráme, no za jeho múrmi akoby viera v Boha neexistovala. A to je to dôležité, čo nám chce povedať aj táto doba, do ktorej sme sa dostali. Milý kresťan, ty buď kresťanom nielen v chráme, ale predovšetkým za jeho múrmi, kde máš svoje kresťanstvo dokazovať každého dňa. I dnes je to potrebné. Možno oveľa viacej ako inokedy, aby sme sa dokázali postarať o dôchodcov, ktorí našu pomoc budú potrebovať pri nákupoch či zabezpečení iných potrieb.
2. prekvapenie: Boh si môže použiť aj zlo.
Tak tomu bolo i v Ježišovom prípade. Prečítali sme si: „Ale jeden z nich Kaifáš, ktorý bol v tom roku veľkňazom im povedal: Vy nič neviete a ani nechápete, že je pre vás lepšie, aby zomrel jeden človek za ľud a aby nezahynul celý národ. To však nepovedal sám od seba, ale ako veľkňaz v tom roku prorokoval, že Ježiš má zomrieť za národ.“ Kaifáš prichádza s logickým vysvetlením pred synedrium: Keď zabijeme Ježiša, zachránime národ i našu bohoslužbu. Vidíme, že siaha po morálnych kompromisoch. Je ochotný dokonca zavraždiť, aby ochránil to, čo považuje za dobré. Ale my predsa z Biblie vieme, že k dosiahnutiu dobra nás nič neoprávňuje, aby sme používali zlo.
Pán Boh však počíta s naším hriešnym konaním. My to vidíme na správaní sa Kaifáša, ktorý hovorí: „lepšie, aby zomrel jeden človek za ľud a aby nezahynul celý národ.“ Evanjelista Ján vysvetľuje, že Pán Boh už v tej chvíli plánuje využiť toto zlé jednanie k dobru, pretože Kaifáš vyslovil ako veľkňaz proroctvo. A to proroctvo nespočívalo iba v tom, že chcú zabiť Ježiša. To proroctvo spočívalo v tom, že jeden človek, teda Ježiš Kristus, zomrie za ľud. A práve táto skutočnosť je posolstvom tohto vrcholiaceho pôstneho obdobia. Ježiš Kristus, ktorý bol vo svojej podstate človek i Boh, má zomrieť za ľud, za hriechy všetkých, za hriechy každého človeka – za môj i tvoj hriech.
Božie slovo nám hovorí, že „odmena za hriech je smrť (R 6,23).“ a jediná cesta záchrany je tá, že sa niekto obetuje a ten trest prijme za nás. Jediný, kto túto obeť mohol podstúpiť a bol jedným z nás, bol Boží Syn Ježiš Kristus, ktorý sa stal človekom. Ježiš, teda Boh i človek v jednej osobe, zomrel za ľudí, aby mne i tebe boli odpustené hriechy. Jeden zomrel za všetkých, aby sme my všetci večne nezahynuli. A to je to proroctvo, o ktorom je tu reč. Hoci Kaifáš plánuje zabitie Krista, aby ľudia v Neho neverili, Boh plánuje zabitie Svojho Syna, aby skrze Neho boli zachránení všetci tí, čo v Neho uveria. A to je ďalšie Božie prekvapenie, keď si Boh na uskutočnenie Svojho plánu spásy vie použiť aj ľudské zlo.
3. prekvapenie: Boh si zhromažďuje svoje deti.
Židia ako vyvolený národ verili v Boha, ktorý si zhromaždí Svoje rozptýlené deti. Ale pod týmto pojmom rozptýlené deti vnímali samých seba ako židovský národ, ktorý bol rozptýlený po celom svete. Evanjelista Ján však v našom texte píše: „A nielen za národ, ale aj preto, aby zhromaždil dovedna rozptýlené Božie deti.“ Ján v týchto slovách poukazuje na to, že záchrana nie je iba pre rozptýlených Židov, ale pre všetkých, ktorí uveria v Ježiša Krista, a tak sa stanú Božími deťmi.
Ježiš svojou smrťou, otvoril dvere k tomu, aby vznikla cirkev a do tejto cirkvi patrí každý, kto v Neho verí. Je jedno, či žijem v Amerike, na Blízkom východe alebo tu na malom Slovensku. Je jedno, či hovoríme o dobe, keď žil Ježiš alebo o tej dnešnej, v ktorej žijeme my. Ak verím, že Ježiš zomrel aj za mňa, aj za teba, tak patrím do cirkvi Ježiša Krista, patrím k Jeho vykúpenému ľudu.
Ježiš si svoje vykúpené deti nezvoláva na jedno miesto. Aj keď sa Cirkev Ježiša Krista zhromažďovala po stáročia v chráme, dnes vidíme, že v tom chráme sa nemôžeme stretnúť kvôli epidémii, ale to neznamená, že sme prestali byť Cirkvou Ježiša Krista. On k nám volá a klope na dvere našich sŕdc. Volá nás cez Svoje slovo, volá nás cez i cez tento televízny prenos, volá nás cez rôzne iné médiá, prostredníctvom ktorých nás pozýva k Sebe. Samotná pôstna doba je pre nás takýmto pozvaním ku Kristovi. Poďme teda bližšie k Nemu, kým nám plynie čas milosti.
My, ľudia, niekedy máme svoje predstavy, koho všetkého si má Kristus zhromaždiť okolo Seba, kto môže patriť do Jeho Cirkvi a kto nie. Presne takéto predstavy mal izraelský národ a jeho vrcholní predstavitelia. Ale Ježiš často k Sebe pozýva tých, ktorých by sme v cirkvi vôbec nečakali. Mnohí ľudia, ktorí žili v úvodzovkách „náboženský život“, Ho minuli presne tak ako farizeji v našom príbehu. Či častokrát neplatia aj o nás, kresťanoch, Ježišove slová: „Amen, hovorím vám, že mýtnici a neviestky vás predchádzajú do Božieho kráľovstva (Mt 21,31).“ A to je to tretie prekvapenie. Bolo by samozrejme zlé, keby sme ho mali prežiť jedného dňa vo večnosti.
Dnešný text nám poukázal na to, že nielen udalosti, ktoré sa dejú dnes okolo nás, sú pre nás prekvapením, ale rovnako Boh svojím konaním nás v živote prekvapuje, a to tým, že je na inom mieste, ako Ho niekedy hľadáme, že i zlo, ktoré na nás dolieha, vie si použiť na dobro, a že okolo seba si zhromažďuje všetkých tých, ktorí uverili, že Ježiš je Boží Syn, obetujúci sa za mňa ako hriešneho človeka, aby som večne nezahynul. Ak veríme tomuto Bohu, tak Mu za všetky tieto prekvapenia ďakujme, pretože prostredníctvom nich chce zachrániť mňa i teba. Amen.
Modlitba:
Drahý náš nebeský Bože, v pokore sa skláňame pred Tebou a žasneme nad Tvojimi prekvapeniami, ktoré sa diali v minulosti a ktoré sa dejú aj dnes. Prostredníctvom nich nás vychovávaš a učíš spoznávať Tvoju svätú vôľu, ktorú máme uplatňovať vo svojom živote. Okrem toho nás vedieš ku Kristovi ako nášmu Spasiteľovi. Daj nám, prosíme, dostatok sily a múdrosti, aby sme obstáli aj v tejto skúške, ktorá na nás doľahla. Prebuď v nás opravdivú bratskú lásku, aby sme jedni druhých bremená znášali. A keď sa raz toto všetko pominie, nech je nám táto skúsenosť podnetom k pokániu a náprave života. Vypočuj nás, keď k Tebe voláme:
Otče náš, ktorý si v nebesiach!
Posväť sa meno Tvoje! Príď kráľovstvo Tvoje! Buď vôľa Tvoja ako v nebi, tak i na zemi! Chlieb náš každodenný daj nám dnes! A odpusť nám viny naše, ako aj my odpúšťame vinníkom svojim! I neuvoď nás do pokušenia! Ale zbav nás zlého! Lebo Tvoje je kráľovstvo i moc i sláva naveky.
Sláva Bohu: Otcu i Synu i Duchu Svätému, ako bola na počiatku, i teraz i vždycky i na veky vekov. Amen.
Požehnanie:
Boh nádeje nech vás naplní všetkou radosťou a pokojom vo viere, aby ste sa mocou Ducha Svätého rozhojňovali v nádeji. Amen.
Nech vás Pán Boh sprevádza i v ďalších dňoch vášho života.
Váš zborový farár Roman Porubän.