(26. decembra 2018, 9:00 h. Kežmarok, Nový kostol; 10:30 h. Stráne pod Tatrami)
Kázňový text: Evanjelium podľa Marka 13, 9-13
„9 Vy sa však majte na pozore: vydajú vás súdom, budú vás biť v synagógach a stavať pred vladárov a pred kráľov pre mňa, aby ste im vydávali svedectvo. 10 Ale najprv sa musí evanjelium zvestovať všetkým národom. 11 A keď vás povedú, aby vás vydali, nestarajte sa vopred, čo budete hovoriť; ale hovorte, čo vám bude dané v tú hodinu. Lebo nie vy ste to, ktorí hovoríte, ale Duch Svätý. 12 Brat vydá na smrť brata a otec dieťa; a povstanú deti proti rodičom a usmrtia ich. 13 A všetci vás budú nenávidieť pre moje meno; ale kto vytrvá do konca, bude spasený.“
Ako vstúpil Ježiš Kristus do tohto sveta, tak od Betlehema až po Golgotu prechádzal v živote rôznym utrpením. Súčasťou vianočného príbehu je aj správa o krutom Herodesovi, ktorý z obavy o svoj trón dal v Betleheme vyvraždiť všetky deti do dvoch rokov. Radostná správa o narodení sa Spasiteľa sveta a záchrane hriešneho človeka, ktorú oznamujú anjeli betlehemským pastierom, je sprevádzaná útekom Jozefa a Márie do Egypta pred krutým Herodesom. No nielen Ježišovo detstvo bolo sprevádzané prenasledovaním, ale i Jeho verejné pôsobenie sa častokrát stretávalo s odporom popredných skupín židovského národa kvôli nepochopeniu radostnej zvesti evanjelia, ktorá sa stala v Ježišovi Kristovi realitou. Pán Ježiš na túto skutočnosť poukazuje aj v našom prečítanom kázňovom texte, keď hovorí, že našimi nepriateľmi kvôli evanjeliu budú najbližší – naša rodina, otec, matka, brat a sestra.
Dnešný druhý sviatok vianočný nám poukazuje práve na túto skutočnosť ako Evanjelium Ježiša Krista naráža vo svete na odpor. Je to až nepochopiteľné, že to, čo človeku prináša záchranu, tak práve to sa stretáva vo svete s toľkým odporom. Apoštol Pavel túto skutočnosť veľmi trefne opísal slovami:
„Veď náš boj nie je proti krvi a telu, ale proti kniežactvám a mocnostiam, proti pánom sveta tejto temnosti, proti zlým duchom v nebesiach (Ef 6,12).“
V dejinách cirkvi to môžeme sledovať od samého začiatku a práve preto druhá slávnosť vianočná je akýmsi poukazom na to, s akou antipatiou a nevôľou sa stretáva radostná zvesť evanjelia vo svete. Mnohí na to doplatili i životom a práve preto II. slávnosť vianočná je venovaná pamiatke prvého kresťanského mučeníka Štefana, ktorý kvôli evanjeliu bol ukameňovaný.
Evanjelium Ježiša Krista teda naráža u mnohých ľudí na odpor. Najrozličnejším spôsobom sa ho snažia umlčať. To je v určitom zmysle prekvapivá vec, ktorá si žiada vysvetlenie. Ako som už poveda, vianočné posolstvo sa nesie k človeku v radostnom duchu. Obsahom tejto správy je posolstvo, že Pán Boh má rád človeka, a robí všetko preto, aby ho dostal na vyššiu úroveň života a aby pomohol duchovne rásť jeho bytosti. Prirodzenou reakciou by teda malo byť, že každý človek toto evanjelium prijme s radosťou a chopí sa možnosti, ktoré ono poskytuje. Kto pochopí, že tu ide o podstatu bytia o najvlastnejšiu záležitosť ľudského života, tak ten prijíma evanjelium s radosťou.
Ale u mnohých ľudí sa evanjelium cez všetky storočia stretávalo aj s odporom, a to najrozličnejšieho druhu. Pán Ježiš, ako vidno z prečítaného textu, už na samom začiatku dejín evanjelia predpovedal tento odpor a nenávisť. Radi by sme našli nejaké vysvetlenie tohto prekvapivého odporu. V evanjeliách je niekoľko správ o tom, ako Pán Ježiš uzdravil ľudí posadnutých démonmi. Tento výraz „posadnutý démonom“ a predstava, ktorá je s ním spojená, pochádza zo staroveku. Vtedy vládlo presvedčenie, že duševné choroby majú svoj pôvod v tom, že sa do človeka nasťahoval nejaký zlý duch, démon. Dnešná medicína vysvetľuje tieto choroby iným spôsobom, no však správy o ľuďoch posadnutých démonmi nás predsa nútia zamyslieť sa nad ľudskou existenciou vôbec.
Aj o ľuďoch, ktorí boli inak podľa ľudských meradiel celkom normálni, hovorí Biblia, že tu a tam stáli pod diabolským vplyvom. Tak napríklad keď Peter odrádzal Ježiša Krista od cesty utrpenia. Vtedy mu Ježiš povedal:
„Choď za mňa, satan, na pohoršenie si mi, pretože nemyslíš na veci Božie, ale na ľudské (Mt 16,23).“
Alebo o Judášovi, ktorý zradil Ježiša, čítame v Jánovom evanjeliu, že mu diabol vnukol myšlienku na zradu. V Biblii sa nájde aj viac podobných výrokov. Ale aj mnoho javov zo súčasného sveta nás núti pripomenúť si tento biblický pohľad, že totiž zlá diabolská moc najrozličnejším spôsobom vplýva na ľudské srdcia, na ľudské city a myslenie.
Len si sprítomnime to nepredstaviteľné množstvo nezmyselného, ľuďmi spôsobeného utrpenia v minulom, alebo aj v tomto storočí. To sa nedá označiť za náhodu. Skôr sa nám natíska predstava, že všetci tí sadistickí, nemorálni ľudia, ktorí spôsobovali a spôsobujú druhým ľuďom strašné a nezmyselné utrpenie, sú ovládaní nejakou vyššou duchovnou zlou mocou, ktorá sa usiluje plánovito kaziť život, kaziť ľudské šťastie. Táto démonská moc sa u ľudí prejavuje nielen takýmito hrubými a krikľavými účinkami, ale pôsobí aj jemnejšie, oveľa nenápadnejšie. Táto moc spôsobuje v ľudskom srdci odpor proti evanjeliu. Zákernosť tejto zlej moci spočíva v tom, že si ju človek neuvedomuje ako cudziu a zlú moc, ale postupne sa s ňou stotožňuje a jej nápady, myšlienky a snahy považuje za svoje vlastné nápady, myšlienky a snahy.
Názorne nám to ukazujú správy o tom, ako Pán Ježiš uzdravoval ľudí posadnutých démonmi. Títo nešťastní ľudia potrebovali Jeho pomoc. Ale nikdy neprišli za ním sami, aby ich uzdravil. Obyčajne prichádza niekto z ich príbuzných alebo niekto iný s prosbou o uzdravenie. Ba čo viac, títo posadnutí ľudia sa v nejednom prípade bránia Ježišovmu zákroku. V evanjeliách sa viackrát spomína takáto reakcia. Uvediem jeden príklad. V Markovom evanjeliu čítame:
„V sobotu vstúpil Ježiš do synagógy ... V synagóge bol práve človek posadnutý nečistým duchom, ktorý vykríkol takto: Čo ťa do nás, Ježiš Nazaretský? Prišiel si nás zahubiť? Vieme, kto si: ten Svätý Boží (Mk 1,21-28)!“
Tu vidíme celú paradoxnosť, zvláštnosť tejto situácie: Ten človek potrebuje uzdravenie, ale Ježišovi hovorí, ba kričí, aby mu dal pokoj. Evanjelista jasne naznačuje, že to nehovorí človek, ale démon, ktorý sa v ňom nachádza. Sám postihnutý človek nemá dosť kritičnosti, aby si uvedomil, že to nie sú jeho vlastné myšlienky, ale diabolské myšlienky. Tento výjav nám dáva odpoveď na otázku, ako je možné, že ľudia odmietajú radostnú vianočnú zvesť o narodení sa Spasiteľa sveta. Veď je to predsa nelogické. Ľudia potrebujú evanjelium, potrebujú uzdravenie, záchranu, my všetci potrebujeme toto evanjelium, a predsa v ľudskom srdci je niečo, čo sa evanjeliu bráni, vzpiera, čo mu odporuje. S takýmto postojom sa stretávame nielen u ľudí, ktorí v tej dobe boli označení ako posadnutí, ale s takýmto postojom sa stretávame aj dnes. I dnes sa človek môže dostať pod vplyv zlých a démonských síl.
Pán Ježiš o tom vedel, a preto keď hovoril o budúcom priebehu šírenia evanjelia, predpovedal, že ono bude často narážať na odpor a nenávisť zo strany ľudí. Jeho reči o odpore a nenávisti proti evanjeliu sú adresované všetkým tým, ktorí v Neho naozaj uverili a veria. Ak som uveril Ježišovi Kristovi, ak som prijal pre svoj život vianočnú radostnú zvesť, tak by som mal vedieť, do čoho idem a čo ma bude čakať. Preto Pán Ježiš o týchto veciach hovorí veľmi jasne. On nikoho z nás k sebe neláka falošnými sľubmi. Naopak, celkom realisticky kreslí napäté ovzdušie, do ktorého sa dostáva ten, kto verí v Neho a hlási sa k Nemu. To je u Ježiša veľmi sympatické.
Každý, kto sa rozhodne v Neho veriť, vie, čo má čakať. Má byť pripravený na nenávisť zo strany svojho okolia. V našom texte sa hovorí doslova toto: „Všetci vás budú nenávidieť pre moje meno.“ Nikto by v tejto veci nemal ľahkomyseľne preceňovať svoje sily. Nemal by si ľahkomyseľne hovoriť: Ach, čože, trocha tej nenávisti vydržím. Áno, človek vydrží trocha nenávisti, ale ak má ustavične žiť v prostredí, ktoré sa k nemu správa nenávistne a ohrozuje ho, nie je to také ľahké. Človek potom vieru v Krista vníma ako určité bremeno.
Kto sa rozhoduje veriť v Pána Ježiša, mal by si uvedomiť, že s týmto bremenom bude chodiť po celý život za predpokladu, že hodnoty Kristovho evanjelia budú formovať jeho život, pretože tieto hodnoty sa vždy dostávajú do konfliktu i s dnešným myslením a fungovaním človeka. Napríklad v otázke spravodlivosti – dokážeme sa ozvať vtedy, keď je to potrebné, alebo sme ticho, lebo sa nechceme dostať do konfliktu, ktorý by mohol vyústiť ďalším nepriateľstvom voči nám.
Vôkol seba človek stretáva množstvo i kresťanov, ktorý toto bremeno nezniesli a splynuli s davom. Radšej sa prispôsobili svojmu prostrediu. Už Nová zmluva spomína takých ľudí. Ale našli sa a nachádzajú aj takí, ktorí toto bremeno nesú v zodpovednosti pred Bohom s pokojným úsmevom. Nie z akéhosi bezmyšlienkovitého fanatizmu, ale preto, že viera v Ježiša Krista, viery Spasiteľa sveta, im dáva toľko sily a odvahy, že vládzu niesť bremeno nenávisti a dokážu sa ešte aj celkom prirodzene, nekŕčovito, pokojne a šťastne usmievať.
„Kto vytrvá do konca, bude spasený“ – táto Ježišova veta je mocnou oporou a posilou pre človeka, ktorý pre svoju vieru v Ježiša Krista pociťuje nenávisť zo strany svojho okolia. Nenávisť proti prvému kresťanskému mučeníkovi Štefanovi sa zhmotnila do zúrivého kriku, škrípania zubami a do kameňov, ktorými ho zabili. Ale on práve vtedy dokázal s tichým pokojom povedať:
„Vidím nebesá otvorené a Syna človeka stáť na pravici Božej“ a dokázal prosiť za svojich vrahov: „Pane, nepočítaj im tento hriech (Sk 7,56.60)“
Štefan je príkladom muža, znášajúceho nenávisť, ktorá už nadobudla presnejšie kontúry. Aj o takejto nenávisti hovorí Pán Ježiš v prečítanom texte:
„Vydajú vás súdom, budú vás biť v synagógach a stavať pred vladárov a pred kráľov pre mňa, aby ste im vydávali svedectvo.“
Dnes myslíme nielen na Štefana, ale aj na mnohých ďalších verných vyznávačov Kristovho evanjelia, ktorí sa pre verné dosvedčovanie evanjelia stali martýrmi. Pred desiatimi dňami a 319 rokmi dňa 16. decembra 1709 pre Kristovo evanjelium popravili v Kežmarku Jakuba Kraya, Martina Lányho a Šebastiána Topercera. Aj oni boli svedkovia, ktorí vzali na seba bremeno nenávisti a prenasledovania, lebo evanjelium Ježiša Krista si cenili vyššie než všetky zemské výhody, a cenili si ho tak vysoko, že kvôli nemu boli ochotní brať na seba bremeno nenávisti, prenasledovania i samotnej smrti.
V dnešnú druhú slávnosť vianočnú môžeme myslieť aj na prenasledovaných kresťanov v prvých troch storočiach kresťanskej cirkvi, na trpiacich kresťanov, ktorí sa usilovali o nápravu cirkvi v tom, v čom sa cirkev odklonila od Kristovho evanjelia. Dnes môžeme myslieť aj na kresťanov v našom štáte v minulom storočí v dobe násilnej ateizácie a rovnako myslíme na mnohých ďalších, ktorí dnes prechádzajú prenasledovaním, kde kresťanstvo je prenasledované. Z toho všetkého vidno, že odpor proti evanjeliu sa neuspokojuje len s nenávistnými náladami zo strany okolia, ale nadobúda aj takúto hmatateľnú podobu.
Čo je cieľom tohto odporu? Umlčať evanjelium, aby nikoho neznepokojovalo, aby nebránilo človeku žiť starým, zaužívaným spôsobom, v ktorom sa bez odporu dáva človek unášať svojím sebectvom, svojimi sebeckými túžbami. Kresťan má ostať pevný aj v takomto položení, keď nenávisť doľahne na neho s nepríjemnými následkami. Ako vo všeobecnosti Pán Ježiš napomínal, aby človek nebol ustarostený smerom do budúcnosti, tak aj v tejto osobitnej veci hovorí to isté:
„Nestarajte sa vopred, čo budete hovoriť, ale hovorte, čo vám bude dané v tú hodinu. Lebo nie vy ste to, ktorí hovoríte, ale Duch Svätý.“
Tieto slová chcú v nás vyvolať istotu, že Boh vie o všetkom, že on ani na chvíľu z nás nespúšťa oči, že stojí pri nás so svojou pomocou a že Jemu vo všetkom patrí konečné slovo.
V súvislosti s nenávisťou voči evanjeliu a s prenasledovaním preň si musíme uvedomiť ešte jednu vec, s ktorou sa stretáme v Novej zmluve na viacerých miestach. Nenávisť a prenasledovanie má za cieľ umlčať evanjelium, ale Pán Boh je vynaliezavejší ako démonská moc a aj prenasledovanie využíva na to, aby sa jeho evanjelium šírilo do sveta. V Skutkoch apoštolov sa spomínajú kresťania, ktorí sa po ukameňovaní Štefana v dôsledku prenasledovania rozpŕchli z Jeruzalema. Hovorí sa o nich doslova toto:
„A tí, čo sa boli rozpŕchli, rozišli sa po okolí a zvestovali slovo (Sk 8,4).“
Tak sa hovorí i v našom texte, že tí, ktorí sa v rámci prenasledovania dostanú pred vladárov, teda pred rozličných úradníkov, majú tým vlastne príležitosť zvestovať im evanjelium. Táto Božia prevaha, že Pán Boh ešte aj prenasledovanie využíva na to, aby sa Jeho evanjelium šírilo, nám dodáva zvláštnu odvahu: odvahu vziať na seba bremeno nenávisti a nepríjemností, aby aj o nás platilo: Kto vytrvá do konca, bude spasený. Amen.
Modlitba:
Všemohúci Bože, ďakujeme Ti, že vo svojej láske si nás hriešnych ľudí neustále miloval a pre našu záchranu poslal do tohto sveta Svojho Syna Ježiša Krista. Pri dnešnej pamiatke Jeho narodenia Ťa prosíme, daj, aby sme túto milosť v Betlehemskom dieťati vďačným a úprimným srdcom prijali, Teba za ňu chválili a ohlasovali ju spolu s anjelmi a betlehemskými pastiermi. Nech nám zjavené svetlo svieti v našom živote a medzi všetkými ľuďmi dobrej vôle ku Tvojej sláve a nám k časnému i večnému pokoju, ktorý tak veľmi potrebujeme. Požehnaj nám tieto milé dni, aby sme si naplno uvedomovali, že Tvoj Syn je Tebou poslaný a posolstvo, ktoré prináša, je čisté slovo Božie, ktoré má moc konať aj v našom živote. Vypočuj nás, keď spoločne k Tebe voláme:
Otče náš, ktorý si v nebesiach!
Posväť sa meno Tvoje! Príď kráľovstvo Tvoje! Buď vôľa Tvoja ako v nebi, tak i na zemi! Chlieb náš každodenný daj nám dnes! A odpusť nám viny naše, ako aj my odpúšťame vinníkom svojím! I neuvoď nás do pokušenia! Ale zbav nás zlého! Lebo Tvoje je kráľovstvo i moc i sláva naveky.
Sláva Bohu: Otcu i Synu i Duchu Svätému, ako bola na počiatku, i teraz i vždycky i na veky vekov. Amen.
Autor: Mgr. Roman Porubän