• Facebook

Cirkevný zbor

ECAV na Slovensku Kežmarok

Hviezdoslavova 18

060 01 Kežmarok

tel./fax: 052/4522242
e-mail: ecavkk@gmail.com

Evanjelický spevník - aplikácia do mobilu

© 2018 Roman Uhlár

 

Drevený artikulárny kostol

Kostol Najsvätejšej Trojice

Otvorené:

Letná sezóna (1. máj - 31. október) :  Pondelok - Sobota   9:00 - 12:00 ; 14:00 -17:00

Zimná sezóna (1. november - 30. apríl) : Utorok a Piatok   10:00 - 12:00 ; 14:00 - 16:00

Kostol v číslach:

Trvanie výstavby: 2 mesiace a 14 dní

Cena stavby: 660 uhorských zlatých, 3 sudy piva, 7 lakťov jemného súkna

Odhadované celkové náklady: 5000 uhorských zlatých

Vysvätenie: 15. 8. 1717

Vek budovy: >300 rokov

Dĺžka: 34,68 m  Šírka: 30,31 m  Výška: 20,60 m

Počet chórov: 5+1

Počet miest na sedenie: 1541

Počet organových registrov: 18

Počet organových píšťal: 1168

Národná kultúrna pamiatka: od 15. 3. 1985

V Zozname svetového dedičstva UNESCO: od 7. 7. 2008

Kostol Najsvätejšej Trojice, známy ako Drevený artikulárny kostol v Kežmarku patrí medzi najstaršie a najvzácnejšie historické pamiatky v Kežmarku. Vysvätený bol 15. augusta 1717, iba 75 dní po podpísaní zmluvy so staviteľom Jurajom Müttermannom. Kostol má pôdorys rovnoramenného gréckeho kríža. Vzácny je najmä tým, že napriek okolnostiam jeho vzniku a obmedzeniam pri jeho výstavbe sa ho podarilo zachovať v takmer pôvodnej forme dodnes. Najstaršou súčasťou kostola je krstiteľnica z roku 1690, ktorá pochádza z pôvodného kostola. Výnimočný je aj barokový organ ornamentálne zdobený s iluzívnymi maľbami a plastikou anjela. Pri príležitosti 500. výročia bola vydaná poštová známka s vyobrazením jeho prospektu, ktorá získala 2. miesto v súťaži o najkrajšiu rytú poštovú známku Európskej únie „Les Grands Prix de l’Art Philatélique Belge et Européen" v Bruseli.

Kostol je dodnes aktívnym miestom stretávania sa evanjelikov pri nedeľných Službách Božích. Pre svoju skvelú akustiku slúži aj ako koncertná sieň. Konajú sa tu koncerty významných interpretov, od sólistov až po orchestrálne zoskupenia, literárne večery, rôzne stretnutia a pod. 

Artikulárne kostoly sú sakrálne stavby, postavené na základe dvoch článkov - artikul č.25 a č.26 (z celkového počtu 82) prijatých na sneme v Šoproni (28.04.1681 – 30.12.1681), ktoré umožnili výstavbu evanjelických kostolov v určitých stoliciach a mestách Uhorska. Je však potrebné poznamenať, že podmienky pre ich výstavbu stanovené v artikule č.25 predurčovali chrámom krátku životnosť. Kostoly nemali takmer žiadny základ (riziko sadania stavby a jej zrútenia), použitý materiál pre výstavbu malo byť výlučne drevo (riziko požiaru, degradácie materiálu vplyvom vlhka), poloha kostolov musela byť mimo mestských hradieb (žiadna ochrana v prípade napadnutia cudzím vojskom) a pod. Pozemky, ktoré boli prideľované evanjelickým zborom pre stavbu kostolov, sa v niektorých prípadoch nachádzali v ťažko prístupnom či bažinatom teréne alebo na potupnom mieste, napr. pri krčme. Artikuly navyše povoľovali výstavbu iba obmedzeného množstva chrámov v počte 38.

 

Je až zázrak, že z takto postavených kostolov z konca 17. a začiatku 18. storočia sa do súčastnosti podarilo prežiť piatim: HronsekIstebné, Kežmarok, Leštiny a Paludza* (kostol bol presťahovaný do Svätého Kríža, kedže obec sa nachádzala na území neskôr zatopenom, pri budovaní priehrady Liptovská Mara). Zaujímavé je, že artikulárne kostoly na Slovensku, sú jediné svojho druhu, pretože v okolitých krajinách, kde nevládli až také neznášanlivé pomery, neboli pre výstavbu evanjelických kostolov podobné obmedzenia. Pre ich svetovú jedinečnosť, historickú a umeleckú hodnotu je väčšina z nich zapísaná v zozname UNESCO.

 

História

Drevený artikulárny kostol v Kežmarku pochádza z čias náboženskej neslobody protestantov, ktorí si mohli postaviť kostol len na základe povolenia 26. zákonného článku - artikulu, vydaného Šopronským snemom r. 1681. Cisára  donútilo povstanie uhorskej šľachty, ktoré viedol kežmarský rodák a majiteľ miestneho hradu Imrich Thököly.

26. artikul povolil protestantom v Uhorsku stavať kostoly po jednom v každom slobodnom kráľovskom meste - akým bol aj Kežmarok - a po dva v každej župe. Kostoly v mestách sa mohli postaviť len na predmestí -  za mestskými múrmi a na mieste, ktoré presne vyznačila kráľovská komisia. Stavba sa musela postaviť výlučne na náklady evanjelickej cirkvi z najlacnejšieho stavebného materiálu. Takým stavebným materiálom bolo drevo a tým akoby sa predurčilo,

že artikulárne kostoly budú drevené. Hoci sa traduje, že kostoly museli byť len z dreva a nesmeli mať veže, resp. zvonice, 26. artikul nič takéto neuvádza, ba práve naopak, píše sa v ňom o slobodnom používaní zvonov pre všetky vierovyznania. V skutočnosti na osobitné zvonice, resp. na kúpu zvonov protestantské zbory peniaze nemali, pretože im bol už skôr skonfiškovaný všetok majetok.

R. 1682 cisárska komisia určila v Kežmarku pomerne potupné miesto na postavenie artikulárneho kostola, a to hneď za mestskou Vyšnou bránou pri kamennom hostinci, postavenom ešte roku 1593. Ku stavbe kežmarského artikulárneho kostola sa však prikročilo až po definitívnej porážke Thökölyho povstania. Zatiaľ nie je známy žiaden dokument, ktorý by určil presný dátum vysvätenia artikulárneho kostola. Z listu kapitána Horného Uhorska grófa Štefana Csákyho sa však dozvedáme, že 24. mája 1687 nariadil Kežmarčanom, aby okamžite začali stavať modlitebňu

na mieste mimo hradieb, kde im to určila cisárska komisia. Nie je známe ani to, ako prvý artikulárny kostol vyzeral - je však pravdepodobné, že už mal dnešný pôdorys a bol prízemný. Kostol

sa zasvätil Svätej Trojici. Dodnes sa z prvého kostola zachovali len neskororenesančná  krstiteľnica

z roku 1690 a kamenné epitafy z roku 1688. 

Prízemná stavba kostola však predstavovala len provizórium a nemohla pojať niekoľko tisíc protestantov z Kežmarku a okolia, ktorí už roku 1688 mali dvoch kňazov - nemeckého a slovenského. Preto sa dvaja kežmarskí mešťania Pavol Vitalis a Ján Michaelides vybrali roku 1688 na sever Európy s poverením vyberať milodary na stavbu dvoch kostolov - zvlášť pre Slovákov, zvlášť pre Nemcov, na stavbu fary a školy. Mešťania navštívili dnešné Poľsko, Východné Prusko, viaceré nemecké kniežatstvá, Sliezsko, Litvu, Lotyšsko, Estónsko, Švédsko i Dánsko a roku 1690 sa vrátili domov. Švédsky panovník Karol XI. a dánsky kráľ Kristián V. povolili osobne vo svojich  krajinách urobiť pre Kežmarok zbierku. Cesty kežmarských vyslancov dokumentuje doteraz zachovaná zberná kniha. Zbierka však nepriniesla veľa - nazbieralo sa iba 792 uhorských zlatých a po odpočítaní výdavkov na cestu bol čistý zisk len 274 uhorských zlatých, čo nestačilo ani

na postavenie jedného kostola, nieto ešte na toľké plánované stavby.

K plánovanej prestavbe však nedošlo aj preto, lebo začiatkom 18. storočia vypuklo v Uhorsku ďalšie proticisárske povstanie uhorskej šľachty, ktoré viedol František Rákóczi II., nevlastný syn Imricha Thökölyho. Kežmarok sa pridal na stranu povstalcov. Po ich porážke dal roku 1709 cisársky maršal Heister popraviť na výstrahu troch popredných kežmarských obyvateľov - richtára Jakuba Kraya a senátorov Martina Lányho a Šebastiána Toperczera. V roku 1710 - 1711 nastala morová epidémia, ktorá skosila 3/4 kežmarského obyvateľstva. 


K prestavbe sa pristúpilo až po upokojení pomerov v krajine v roku 1717. Stavebné, resp. búracie práce sa pod Tatrami nemohli začať skôr ako v apríli a niekedy vtedy sa začala príprava

na prestavbu prvého artikulárneho kostola. Keďže bohoslužby sa stále museli konať mimo mesta, náhradné priestory sa počas prestavby našli vo veľkom majere vdovy po Jakubovi Krayovi.

Dňa 1. júna 1717 uzavrela ev. a. v. cirkev v Kežmarku zmluvu s popradským staviteľom Jurajom Müttermannom na 660 uhorských zlatých a na naturálie -  3 sudy piva, 7 lakťov jemného súkna

na vyhotovenie celého obleku atď. Zmluva predpisovala staviteľovi vzhľad kostola - mal mať "dostatok okien", podperné “pekne točené” stĺpy, päť chórov, ba aj modrú farbu klenby

“na spôsob neba”. Ďalšia zmluva sa uzavrela s kežmarským drevorezbárom Jánom Lerchom, ktorý so svojou dielňou urobil prakticky všetky rezbárske práce v kostole. Za zodpovedných stavbyvedúcich boli určení vážení mešťania - senátori Kristián Rochlitz, Daniel Cornides a Ján Toppertzer.
Celkové náklady na výstavbu celého kostola sa odhadovali až na 5000 zlatých. Kežmarská evanjelická cirkev nebola bohatá a zo zbierky po severských krajinách ostalo málo peňazí, ale

v meste a na okolí žili bohatšie rodiny a jednotlivci. Tak napr. väčšinu dreva na stavbu poskytol barón Imrich Lužinský z Lendaku a na zariadení interiéru sa podieľali majetné miestne evanjelické rodiny.
Stavebné práce mali neuveriteľne rýchle tempo, a preto sme presvedčení a potvrdzujú to aj dobové pramene, že šlo výlučne o rekonštrukciu prvého kostola, a nie o jeho prestavbu

"od základov". No nie je vylúčené ani to, že ju časovo - ako aj inde v Uhorsku -  obmedzila vrchnosť. Kostol bol vysvätený už dňa 15. augusta 1717 - teda v 12. nedeľu po sv. Trojici - a sv. Trojici  bol opäť aj zasvätený. Vysviacka sa konala v reči nemeckej a slovenskej.

Nie je isté, aká sakrálna stavba sa stala prototypom stavby nielen nového dreveného barokového kostola v Kežmarku, ale aj iných kostolov tohto druhu na území Slovenska. Podľa jedného názoru je to zrubový kostol v Amsterdame na Noorder Kerku, ktorý mal pôdorys rovnoramenného gréckeho kríža - tento typ kostola sa rozšíril do Nemecka a škandinávskych štátov, odtiaľ

do Sliezska a do Uhorska. V centre tohoto kostola bol oltár, kazateľnica a krstiteľnica,

okolo ktorých boli lavice prízemia i jednotlivé chóry, aby sa na pomerne malom mieste mohlo zhromaždiť

čo najväčšie množstvo veriacich. Podľa ďalšieho názoru  má svoj vzor v tzv. Friedenskirche

v sliezskej Swidnici a podľa tretieho názoru ide o priamy vplyv severských - švédskych a nórskych stavieb.

Kežmarský artikulárny kostol má podobne ako spomínané typy kostolov pôdorys rovnoramenného gréckeho kríža, v jeho ramenách je zaklenutý širokou valenou klenbou. Klenba spočíva na štyroch točených nosných stĺpoch a na obvodových múroch kostola. Aby sa jej nosná plocha zosilnila, boli do rohov kostola vložené malé prístavby. Ďalšou oporou bolo šesť chórov - na ne a

na prízemie sa pomestilo celkove až 1 541 sediacich osôb.

 

Osvetlenie kostola zaisťuje 15 okrúhlych vitrážových okien (podľa tradície pomáhali kostol stavať švédski námorníci, a preto sú údajne okná okrúhle), 6 šesťdielnych okien taktiež s vitrážami a jedno štvorcové okno. Pôvodné vitráže mali tvar šesť a osemuholníkov, obsahovali leptané tabule

s náboženskými výjavmi a donačnými nápismi z 18. stor. - najstaršie boli z r. 1717 (vybrali sa

pri poslednej generálnej oprave v. 1991 - 1996 a už sa nenašli).

 

Stavba bola pôvodne bez murovaných základov, základy predstavovali  trámy z tisového dreva, ktoré sa pri poslednej oprave nahradili betónovými tehlami. Rozmery stavby: dĺžka 34,68 m, šírka 30,31 m a výška 20,60 m. Stavba je zrubová z trámov červeného smreku. Pri jej stavbe sa nepoužil žiadny kovový materiál, ale výlučne drevený  (klince, kliny, skoby) - a to buď

z praktických dôvodov (hrdzavenie) alebo hádam aj duchovných príčin - predstava ukrižovania.

 

Fasáda kostola bola z hlinenej mazanice, odľahčenej plevami, upevnenej na kolíkoch, ktoré boli vložené do nej i do trámov. Mazanica bola prekrytá vápennou maľbou a vybielená vápenným náterom. Pri poslednej oprave kostola zistil architektonický výskum zvyšky ornamentálnej bielej geometrickej výzdoby, ktorá sa rekonštruovala (je zaujímavé, že na žiadnej starej rytine sa táto výzdoba nezobrazovala). Pri obnove hlinených omietok počas poslednej generálnej opravy

sa použili staré technológie vrátane ručného nahadzovania na zrub, kde napr. kvôli priľnutiu hliny bolo nabitých 35 000 dubových kolíkov.

 

Vysoká sedlová krížová šindľová strecha kostola je členená štítmi s podlomenicou, čím pripomína strechy na spôsob starých spišských domov, aké sa dodnes v Kežmarku zachovali. Kostol mal

na streche aj malú vežu s kovovým krížom, ktorá však bola nahradená pri rekonštrukcii roku 1798 inou vežičkou, no aj tá  sa zo statických dôvodov roku 1893 musela zbúrať.

Okolo kostola bol postavený aj ochranný obvodový múr  - vidieť ho ešte aj na starých rytinách - žiaľ, kvôli dezolátnemu stavu musel byť r. 1900 zbúraný. Z podobných dôvodov sa začiatkom

70. rokov 20. storočia zbúrali aj nepôvodné drevené predsiene pred všetkými troma vstupmi

do kostola. Nad vstupmi sa ešte v tom období nachádzali fragmenty latinských mravoučných nápisov, ktoré sa však po zbúraní predsiení vplyvom poveternostných podmienok rýchlo zničili a už ich nebolo možné rekonštruovať. 
Kým zvonka vyzerá kostol ako nejaká obrovská hospodárska budova, jeho barokový interiér zaujme každého svojím priestorom a krásou a nemožno sa diviť, že je považovaný za najkrajší spomedzi posledných piatich zachovaných kostolov svojho druhu na území Slovenska. Stropná maľba, ktorá predstavuje modré nebo, oblaky, dvanástich apoštolov, štyroch evanjelistov a

nad oltárom obraz sv. Trojice, začala vznikať r. 1717 a tvorila sa celé desaťročia. Pripisuje sa neznámemu levočskému maliarovi Mayerovi, avšak jeho meno v neskoršom popise kostola, ktorý vyhotovil rektor kežmarskej evanjelickej školy Juraj Bohuš v. 1717 - 1722, je prečiarknuté

a dopísané Kramer. Je možné, že došlo ku skomolenine mena a maliarom bol skutočne Gottlieb Kramer z Levoče, lebo sú doklady o tom, že v práci pokračoval jeho syn Ján (Jonáš) Gottlieb Kramer. 

Pôvodná dlažba kostola bola z udupanej hliny -  pri poslednej oprave kostola sa v nej našlo niekoľko sto rôznych mincí najnižšej hodnoty z Uhorska, Rakúska, Čiech, Litvy, Lotyšska, Sliezska, Ruska atď., datovaných od 15. po 20. stor. -  je to "obetný dar" kežmarských remeselníkov a obchodníkov pred odchodom na dlhšie cesty alebo “stratené” mince obchodníkov, využívajúcich  známu obchodnú cestu z juhu na sever Európy, ktorá šla aj

cez Kežmarok. Neskôr hlinenú podlahu prekryli drevené dosky a postupom času ju "vydláždili" náhrobné kamenné epitafy zo 17. - 19. stor. - najstaršie sú z roku 1688. Posledná oprava “vydláždila” podlahu pod lavicami kamennými kockami.

 

Oltár

Najstarší opis kostola z pera Juraja Bohuša uvádza: “Pozornosť vstupujúceho upúta oltár, umelecké dielo kežmarského sochára Jána Lercha, ktorý zobrazuje Svätú Trojicu.”  Z napísaného vyplýva, že pôvodný oltár musel byť oveľa menší, ba vyskytli sa domnienky, že súsošie Sv. Trojice pochádza dokonca z prvého artikulárneho kostola - dôkazov však o tom niet. Dnes sa nachádza Trojičné súsošie v nadstavbe oltára. Oltár predstavuje polychrómovaná ranobaroková drevorezba - jej ústredným motívom je Kalvária s maľovaným pozadím. Pod plastikou ukrižovaného Krista

sa nachádzajú postavy Panny Márie, apoštola Jána a Márie Magdalény, po stranách starozákonné postavy Mojžiša a Árona. Oltár zhotovil Ján Lerch v rokoch 1718 - 1727. Podľa donačného nápisu dala oltár r. 1718 postaviť kežmarská evanjelická obec a roku 1727 ho dali pozlátiť a premaľovať kežmarský lekárnik Joachim Augustín Weiss s manželkou Martou Várady - Szakmáry.

 

Kazateľnica

Kazateľnicu - polychrómovanú drevorezbu, ktorá spočíva na postave anjela a na prístupových schodoch -  zhotovil Ján Lerch v r. 1717 a odovzdaná bola k Novému roku 1718. Kazateľnica je na parapete rečnišťa zdobená plastikami Krista, evanjelistov Matúša, Marka, Lukáša a Jána (pričom sa zachováva ich latinské pomenovanie) na prístupových schodoch sú plastiky starozákonných prorokov Izaiáša, Ezechiela a Daniela. Prorok Jeremiáš je nad dverami, vedúcimi k schodom kazateľnice. Na vrchole baldachýnu je umiestnená plastika triumfujúceho Krista. Zhotovenie kazateľnice zaplatil kežmarský senátor Michal Goldberger s manželkou Juditou Maukschovou - ich rodinné erby sú zvečnené na kazateľnici. Po smrti Michala Goldbergera

v roku 1743 nechali kazateľnicu pozlátiť a dekorovať vdova a adoptovaný syn Dávid Goldberger. Práce vykonal Ján Gottlieb Kramer. Kazateľnica je situovaná tak, že na ňu vidieť z ktoréhokoľvek miesta v kostole a vynikajúca akustika v chráme umožnila všade dobre počuť slová kazateľa.

Krstiteľnica

 

Pred oltárom stojí na podstavci kamenná krstiteľnica s medeným vekom, okolo nej je ozdobná mreža. Hoci každá literatúra uvádza, že z prvého artikulárneho kostola pochádza len dolná - kamenná časť krstiteľnice, pri posledných reštaurátorských prácach sa objavil latinský text, ktorý potvrdzoval, že aj ostatné časti - medená misa svrchnákom - sú datované rokom 1690 a boli zhotovené za čias kňaza Michala Fischera. Pieskovcovú časť zhotovil a daroval kamenár Michal Sonnewitz. Zábradlie okolo krstiteľnice urobil a daroval miestny kováčsky majster Ján Köhler, medené veko Ján Jakub Brucker (pod ním je zrejme meno obnovovateľa Martina Johannidesa a rok 1768), vnútornú misu na vodu pre krstenie vyhotovili a darovali Andrej Landinus a Daniel Czernil - všetci traja boli medikováčski majstri v Kežmarku a ako ďalší majster (alebo donor)

sa uvádza B. Ambrosius (v dobovom zozname kežmarského obyvateľstva sa však jeho meno

na rozdiel od ostatných nenachádza).

Die Orgel

 
  • J.S.Bach - Vater unser im Himmelreich BWV 683
  • -
  • Mgr. art. Marek Vrábel, ArtD.
00:00 / 00:00
  • J.S.Bach - Herzlich tut mich verlagen BWV 727
  • -
  • Mgr. art. Marek Vrábel, ArtD.
00:00 / 00:00
  • F.X.Brixi - Sýkorka
  • -
  • Mgr. art. Marek Vrábel, ArtD.
00:00 / 00:00
  • S. Marckfelner - Praeambulum ex C
  • -
  • doc. Mgr. art. Anna Predmerská-Zúriková
00:00 / 00:00
  • S.Marckfelner - Praeambulum Secundi Toni
  • -
  • doc. Mgr. art. Anna Predmerská-Zúriková
00:00 / 00:00
  • A.Zimmermann - Praeludium
  • -
  • doc. Mgr. art. Anna Predmerská-Zúriková
00:00 / 00:00

Die Aufmerksamkeit eines jeden Besuchers in der aus Holz gebauten Artikularkirche in Käsmark wird von einer besonders reichen Ausschmückung der Orgelempore gefesselt: die aufgemalten Gestalten der Engel, die verschiedene Instrumente spielen. In der Mitte dieser Empore wurde eine Barockorgel positioniert. Die Orgel stammt von einem Leutschauer  Orgelbauer Vavrinec  Čajkovský( Laurencius  Czaykoffsky), der den Einbau nach Abschluss des Vertrags mit der örtlichen Kirchengemeinde in Käsmark in Jahren 1719-1720 vollendete. Die Kirchengemeinde zahlte dem Orgelbauer  510 Florin (weiter nur Fl.) in bar, ferner 135,60 Fl. Für das Zinn und 3 Fl für 10 Fass Wein.

                Den Vornamen des Orgelbauers Čajkovský  führen  einige Dokumente als Ján oder Jozef an, er selbst unterschreibt aber mit Lorentz. Als Beweis dient ein Orgelpositiv in der römischkatolischen Kirche in Vojňany, an dem ein Namensschild angebracht ist mit dem Namen ‚‚ Lorentius  Czeukowsky, Orgel- und Instrumentenbauer in Leutschau 1726‘‘.

                Die Orgel in Käsmark besitzt gegenwärtig 18 Register. Die ursprüngliche Orgel von  Čajkovský, die er 1720 gebaut hatte, besaß nur 12 Register, 10 im Manual und 2 im Pedal. 1729 wurde auf der Empore eine zweite Orgel eingebaut, ein sog. Positiv mit 6 Registern, das jedoch älter war, als die Orgel, die 1720 eingebaut wurde. Auch dieses kleine Positiv stammte von Meister  Čajkovský.  DIese zwei einzelnen Orgeln wurden zu einer zusammengefügt und so entstand eine zweimanualige Orgel mit 18 Registern. Diesen  Umbau führte 1729 – nach den Notizen auf dem Luftkanal der kleinen Orgel- ein weiterer Orgelbauer aus der Zips aus, Martin Korabinský, der in Spišská Nová Ves (Zipser Neudorf) seine Werkstätte hatte. Korabinský war als Orgelbauer schon seit 1687 bekannt.

                Die Inschrift auf dem Rahmen des Hauptwerks läßt erkennen, dass die Orgel 1717 von der evangelischen Kirchengemeinde angeschafft wurde, in dem Jahr, in dem auch die Kirche gebaut war. Im Jahr 1727 ließ Michael Fischer d.Ä. mit der Ehefrau Eva, geb. Unterbaum sie schmücken und vergolden. Der weitere Text auf dem Rahmen des Positivs bezeugt, dass diesen Teil des Instruments Sigismund Szakmáry mit Ehefrau Susanne, geb. Szontagh bauen und schmücken ließ. In dem unteren Teil der Orgel befindet sich eine deutsche Inschrift: Theurer Jesu, du allein wahre Sonn, bist alles mein.

Die Orgel wurde mit phantasievollen Malereien geschmückt, die den Schmuck des Altars imitiert. Die Ähnlichkeit mit dem Alter kann man an den reichen Akant- Ornamenten mit dem Motiv einer Schleife, eines Tuchs und der Blumen auf beiden Seiten der Orgel erkennen. Ebenso ist das Motiv erkennbar an einem vergoldeten Engel über dem Positiv, der große Ähnlichkeiten aufweist mit der Kyriatide (stützende Figur) der Kanzel, wie auch die Anordnung der goldenen Strahlen, die an die Sonne erinnern, mit denen der alleinige Christus symbolisiert ist. Die farbig bemalten Orgelpfeifen sind eine Besonderheit der Zips und der Ostslowakei. Der farbige Schmuck dieser Orgelpfeifen zeigt die Köpfe in Gestalt einer Flamme mit offenem Mund, durch den der Laut herauskommt.

Kežmarský organ patrí medzi najstaršie dvojmanuálové nástroje na území Slovenska. Ak k tomu pripočítame aj bohatú ornamentálnu výzdobu realizovanú Jánom Lerchom, tak patrí medzi najcennejšie zachované funkčné barokové pamiatky. Dňa 31.10. 2017 bola vydaná poštová známka s vyobrazením jeho prospektu pod emisným číslom 646 s názvom 500. výročie reformácie (1517)

a nominálnou hodnotou 1,15 € . Autorom výtvarného návrhu je Dušan Kállay, tvorcom oceľorytiny Martin Činovský. Známku vytlačila technikou oceľotlače z plochých platní v kombinácii s ofsetom Poštovní tiskárna cenin Praha. Známka získala 2. miesto v súťaži o najkrajšiu rytú poštovú známku Európskej únie „Les Grands Prix de l’Art Philatélique Belge et Européen" v Bruseli. Známka Slovenskej pošty sa v jednej z najstarších súťaží poštových známok v Európe presadila v konkurencii príspevkov 27 krajín. Slávnostné odovzdávanie cien súťaže sa uskutočnilo 15. septembra 2018 v Sále Milícií historickej bruselskej radnice za prítomnosti veľvyslancov všetkých ocenených krajín.

Die reiche Geschichte dieser Orgel zeugt auch von fürsorglicher Pflege, was eine regelmäßige Wartung erforderte. Wir erwähnen nur einige bedeutende Renovierungen, die an diesem historischen Instrument durchgeführt wurden. 1756 wurde eine Restaurierung von Johann Georg Schwartz aus Prešov für 220 Gulden durchgeführt. Es war eine umfassende Restaurierung , denn für diesen Preis konnte man in der damaligen Zeit bereits ein Positiv mit sechs Registern bei einem angesehenen Meister bauen lassen. Schwartz griff in die Disposition der Orgel ein und stärkte die Grundlage zum Nachteil der höheren Register. Die Achtfuß- Lage ( 8 ‘ ) stärkte er wahrscheinlich sogar um drei Register – um eine vibrierende Vox humana und eine Salicional auf dem Hauptwerk und fügte eine Spitzflöte auf dem Positiv zu. Zur Färbung und Verschönerung des Tons führte auch der Austausch der hohen dreifachen Mixtur anstelle der zweifachen Register Sesquiltera mit einem  1 1/3 Fuß. Außerdem wurde die Mixtur im Hauptwerk von sechsfach auf vierfach reduziert.

                Im Jahr 1803 beauftragte die Kirchengemeinde Michal Podkonický mit der Reparatur der Orgel. Dieser hatte die Arbeit aber immer wieder verschoben und nach langem Verhandeln musste er sogar den Vorschuss zurückzahlen, weil er den unterschriebenen Vertrag nichteingehalten hatte. 1811 beendete Glycer Heisler, der Professor eines piaristischen Gymnasiums in Podolínec , die Reparatur zur großen Zufriedenheit der Gemeinde. 1824 vereinbarte die Kirchengemeinde mit dem Wiener Orgelbauer Wilhelm Krane eine gründlichen Reparatur mit der Anfertigung der neuen Blasebalge für 850 Florin. Seine Arbeit und sein Ruf haben aber nicht die Erwartungen erfüllt, deshalb wurde ihm der Auftrag entzogen und 1825 Jakub Galovič aus  Sabinov mit der Ausführung beauftragt. Eine weitere größere Restaurierung der Orgel, die auch in das Tonbild eingegriffen hat, führte 1860 der Orgelbauer Jozef Demmeter aus Švedlár, durch der außer der Reparatur und Stimmung auch weitere Dispositions-Änderungen vornahm, die zur Verdumpfung der Grundtönigkeit des Tons beitrugen. Ab 1869 wurde die Orgel vom Orgelbauer Pavol Hermann aus Käsmark für eine Jahres-Pauschalbelohnung von 9 Goldstücken gewartet. In den Rechnungsunterlagen der Kirchengemeindekönnen wir das bis zum Jahr 1887 verfolgen. Eine größere Generalrenovierung wurde im Jahr 1955-1957 von Karel Weiss aus Hořelice durchgeführt. Im Archiv der Kirchengemeinde finden wir von ihm einen ausführlicheren Bericht über die durchführten Rekonstruktionsarbeiten und über die ursprünglichen Registerdispositionen der Orgel. Den ursprünglichen Luftkanal zu den Pedalregistern mit dem Umfang C- c1 mit den kurzen unteren Oktaven ( 21 Tasten Töne) tauschte er für einen neuen, auch einen Schubladen-Luftkanal, aber mit einem größeren Umfang C- d 1 chromatisch (27 Tasten Töne).

                Bei der letzten Generalrenovierung der Kirche 1991-1996 drangen über das Baugerüst Kinder in das Gebäude ein und beschädigten die Orgel schwer, besonders ihre Pfeifen. Im  November 1995 wurde deshalb ein Vertrag mit dem Orgelbauer Vladimír Gazdík in Höhe von 980.000,- Sk (Slowakische Kronen) geschlossen. Wegen der beträchtlichen Beschädigung wurde die Orgelreparatur erst im November 1998 beendet. Im Jahr 1999 führte man noch eine kleinere Stimmung durch. Ein Bestandteil dieser Reparatur war auch die Rückkehr zur ursprünglichen Disposition, aber nur dort, wo man mit Sicherheit die ursprünglichen Register identifizieren konnte.

                Die zweimanualige Orgel hat mechanische Trakturen und Schubladen-Luftkanäle. Interessant ist die Luftzufuhr für das Hauptwerk, die zwei einzelne Ventilkammern hat. Aus diesem Grund dachten einige Orgelbauer, dass die ursprüngliche Časjkovský – Orgel auch eine zweimanualige Orgel war. Mehrere Tatsachen aber sprechen gegen diese Überlegungen. Die Tastaturen befinden sich auf der vorderen Wand des Sockels des Orgelgehäuses des Hauptwerks, so dass der Organist mit dem Rücken zum Positiv und zum Altar hin sitz. Die Register zieht man mit metallen Hebeln, die in vertikale Richtung umgeklappt werden, - eine ungewöhnliche Lösung im slowakischen Orgelbau. Die Tastaturen der Manuale haben eine umgekehrte Farbgebung der Tasten, wobei die längeren Tasten mit Ebenholz verkleidet sind, die kürzeren dagegen haben auf dem oberen Teil einen Belag, aus Knochenscheiben. Die Tasten beider Manuale sind einarmige Hebel. Von dem unteren Manual werden die Ton-Ventile des Positivs gesteuert, vom oberen Manual wieder ein Paar der Ton-Ventile des Hauptwerkers. Die Manualkopplung ist eine ‚‚ schiebende ‘‘ , wobei man die obere Tastatur mit Messing-Halter auf beiden Seiten des Tastatur um zwei Zentimeter zieht. Eine Pedalkopplung hat dieses Instrument nicht.

Chóry a lavice