• Facebook

Cirkevný zbor

ECAV na Slovensku Kežmarok

Hviezdoslavova 18

060 01 Kežmarok

tel./fax: 052/4522242
e-mail: ecavkk@gmail.com

Evanjelický spevník - aplikácia do mobilu

© 2018 Roman Uhlár

 

Nový evanjelický kostol

Otvorené:

Letná sezóna (1. máj - 31. október) :  Pondelok - Sobota   9:00 - 12:00 ; 14:00 -17:00

Zimná sezóna (1. november - 30. apríl) : Utorok a Piatok   10:00 - 12:00 ; 14:00 - 16:00

Kostol v číslach:

Trvanie výstavby: 22 rokov (s 11-ročnou prestávkou)

Vysvätenie: 2. 12. 1894

Vek budovy: >124 rokov

Dĺžka: 80 m  Šírka: 20 m  

Výška kupoly: 33 m

Výška veže: 42 m

Počet chórov: 1

Počet kazateľníc: 2

Počet miest na sedenie: 900

Počet organových registrov: 30

Počet organových píšťal: 1869

Národná kultúrna pamiatka: od 4. 12. 1981

História

 

V druhej polovici 19. storočia sa kežmarskí evanjelici rozhodli pre stavbu nového, na pohľad reprezentačnejšieho chrámu - drevený artikulárny kostol chátral a začal byť nebezpečný, predovšetkým

po statickej stránke. 

Preto delegácia cirkvi navštívila r. 1870 pôvodom dánskeho stavebného inžiniera Teofila von Hansena, v tej dobe hlavného krajinského architekta a profesora architektúry na Akadémii vied vo Viedni, ktorý jej daroval svoje vlastné projekty a tie - ako hovorí tradícia - boli pôvodne určené pre Orient. Projekt zaujal svojou výnimočnosťou. Nemal mať jednotný stavebný štýl, ale stavba mala obsahovať v rámci tzv. eklektického slohu prvky byzantské, románske, renesančné, maurské, ba aj rôzne orientálne. Traduje sa, že dar Hansena bol podmienený uskutočnením výstavby kostola, čo známi “skúpi Spišiaci” prijali s radosťou.

Jedinečnosť projektu Kežmarčanov zaujala - zrejme boli presvedčení, že podobná stavba sa v strednej Európe nenájde. Možno netušili, že kostol veľmi podobného vzhľadu (ale bez veže a kupoly) stojí

od roku 1849 v Gumpendorfe - v časti Viedne. Projektoval ho profesor architektúry Ludwig Förster, podľa ktorého plánov sa postavila napr. synagóga v Miskolci (a ako kostol v Gumpendorfe, tak aj kostol

v Kežmarku synagógu veľmi pripomína), pričom mu asistoval jeho zať - Teofil Hansen. Hansen mal v tom čase za sebou okrem iných významných stavieb aj projekty sakrálnych budov, ako Metropolitná katedrála

v Aténach (1842), Kostol pri evanjelickom cintoríne v Matzleinsdorfe vo Viedni (1858) a prestavbu Pravoslávneho kostola Svätej Trojice vo Viedni (1856-1860). Zdá sa, že práve Förster ovplyvnil projektovú tvorbu Hansena. 

Slávnostný výkop na pozemku, ktorý mesto Kežmarok darovalo evanjelickej cirkvi (v minulosti na tomto mieste bola vodná priekopa pred mestským opevnením), sa konal roku 1872 a v nasledujúcom roku

sa položil základný kameň. Práce pokračovali veľmi rýchlo už roku 1880 bol kostol zastrešený. Pre nedostatok peňazí sa stavba zastavila na neuveriteľných jedenásť rokov, a preto bol kostol ukončený a vysvätený až 2. decembra 1894. Peniaze na dokončenie kostola sa hľadali po celej strednej Európe,

pre tento účel vydal miestny farár - duša celej stavby Štefan Linberger knižku o kostole a veriaci si už dopredu kúpou zaisťovali čo najlepšie miesta v laviciach.
Práce na stavbe kostola riadil kežmarský staviteľ Viktor Lazary. Celá stavba sa oproti pôvodnému plánu

z neznámych príčin predĺžila o cca 10 m a jedno okno - celkovo je dlhá 80 m a široká 20 m. Uvádza sa viacero údajov o výške kupoly. Najrozšírenejší je údaj, že kupola je vysoká 33 m a veža 42 m. 

Stavba kostola skutočne upútala každého svojím vzhľadom podobným synagóge, avšak i mešite, no tak isto aj netradičným červeno - zeleným  sfarbením. Kostol je jednoloďový, oltárny priestor sa nachádza na úrovni poschodia. V lodi je strop delený klenbovými pásmi. Strop zdobia arabesky, vysoké okná, šesťcípe dávidovské hviezdy. Hlavný vchod, postavený na podobu románskeho slohu, sa netradične nachádza

na východnej strane, kým oltár je zase na západnej strane; nie je však vylúčené ani to, že situovanie stavby sa otočilo o 180 stupňov - inak by hlavný vchod neviedol od námestia, ale od majerov a stodôl.


Na oltári je drevená socha vzkrieseného Krista s krížom - podobné zmenšené plastiky sú aj

na baldachýnoch kazateľníc. Vo všetkom vládne presná symetria - dve kazateľnice, dva rady lavíc - na ľavej strane sedeli muži, na pravej ženy. Do kostola na prízemie a organový chór sa zmestí vyše 900 sediacich osôb. Na chóre, ktorý  spočíva na neorománskych  stĺpoch z čierneho tureckého mramoru, je organ -  výrobok firmy Rieger z r. 1894. Je dvojmanuálový a má 30 registrov. Nedostatkom kostola je veľmi zlá akustika, pretože zvuk pohlcuje otvorená kupola nad oltárom. 


Ku kostolu bolo roku 1909 pristavané mauzóleum Imricha Thökölyho (1657 - 1705), kežmarského rodáka a majiteľa hradu, veliteľa proticisárskeho povstania uhorskej šľachty a bojovníka za náboženskú slobodu.

Po porážke povstania sa Thököly so svojou suitou uchýlil do Turecka do mesta Izmid, kde aj umrel. Roku 1906 priviezli jeho pozostatky do Kežmarku. 

Vstup do mauzólea pripomína výsek z kežmarského hradu renesančnými atikami, v ktorom sa Thököly narodil. Nad dverami je erb rodiny Thököly, po stranách postavy povstaleckých - kuruckých bojovníkov.

V mauzóleu je sarkofág s telesnými pozostatkami Thökölyho, pôvodný náhrobný kameň z Izmidu, ako aj nový náhrobok s reliéfom Thökölyho - dielo Barnabáša Hollóa. 


Oproti mauzóleu je na podobu vchodu do mauzólea zhotovený drevený nástenný pomník Kežmarčanom - evanjelikom, ktorí padli počas I. svetovej vojny. V strede je obraz vojaka, ktorý namaľoval maliar Elemír Kőszeghy - Winkler v roku 1925.  


Ku kostolu je schodišťom pripojená vysoká veža na spôsob kampanily, v ktorej sú umiestnené tri zvony, zhotovené zlievárenskou spoločnosťou v nemeckej Bochumi roku 1893 na náklady evanjelickej a. v. cirkevnej obce v Kežmarku. (Text o tom v reči nemeckej a maďarskej je na každom zvone.) Zvony boli dovezené do Kežmarku 24.novembra 1893. K výrobe najväčšieho zvona sa ešte použili peniaze od cirkevníkov manželky Samuela Nendtvicha Zuzany, rodenej Stenczel, Jakuba Thurnera a Amálie Kostenszkej, rodenej Nauer - o čom hovorí aj maďarský text na uvedenom zvone.


Generálna oprava kostola sa uskutočnila v rokoch 1969 - 1972, interiér bol opravený v r. 1989 - 1991.

Imrich Thököly

 
2109320_1200x.jpeg

Imrich Thököly (1657 - 1705) zohral významnú úlohu nie len v histórii mesta Kežmarok, ale aj vo vývoji stavovských povstaní uhorskej šlachty proti Habsburgovcom. Aj vďaka jeho povstaniu bol roku 1681 cisárom zvolaný krajinský snem v Šoproni, ktorého výsledkom boli okrem iného aj dva články týkajúce sa evanjelikov. Stanovovali podmienky pre výstavbu artikulárnych chrámov a vrátenie kostolov. 

Gróf Imrich Thököly de Késmárk sa narodil 25. septembra 1657 na Kežmarskom hrade. Jeho otec bol Štefan II. Thököly a matka Mária rodená Gyulaffyová. Mal päť súrodencov. Adam (september 1652 - október 1652) a Štefan (1654-1655) zomreli v detstve. Jeho sestry sa vydali za významných šľachticov: Katarína (1655-1701)

s Františkom Esterházym, Mária (* 1656) s Istvánom Nádaždym a Eva (1659-1716) s Pavolom Esterházym, neskorším palatínom a prvým kniežaťom rodiny Esterházy.

Rod Thökölyovcov bol najznámejším a najdlhšie pôsobiacim hradným panstvom. Pôsobili tu štyri generácie rodiny  Sebastián, Štefan I., Štefan II. a Imrich, ktorí žili na Kežmarskom hrade v rokoch 1579 – 1684. Po smrti Štefana I., ktorého pochovali k otcovi do rodinnej hrobky v kostole Sv. Kríža (v tom čase patril evanjelikom), pišiel na jeho miesto syn Štefan II. (1623 – 1670) Jeho matka bola Katarína Thurzó (jedna zo siedmich dcér palatína Juraja Thurzu). Po smrti palatína sa roku 1653 stal Štefan II. riaditeľom thurzovsko – thökölyovského panstva

na Orave a oravským županom.

Keď mal Imrich dva roky, jeho matka ako 22 ročná zomrela. Roku 1667 začal mladý Imrich študovať na evanjelickom kolégiu v Prešove. Jeho otec - riaditeľ Oravského komposesorátu gróf Štefan Thököly sa zaplietol

do Wesselényho protihabsburského sprisahania. V decembri 1670 cisár Leopold I. vydal rozkaz skonfiškovať jeho majetok. Gróf Štefan Thököly sa bránil na Oravskom hrade až do svojej smrti (1670),

po ktorej bol hrad vydaný habsburskej armáde a thökölyovské majetky, vrátane podielu na Oravskom komposesoráte, pripadli štátu. Jeho jediný syn Imrich ako 13-ročný stihol z hradu utiecť. Podľa legendy to bolo tajnou chodbou a na koni, ktorý mal naopak pribité podkovy, aby takto zmiatol prenasledovateľov. Po úteku

z obkľúčeného Oravského hradu utiahol do Sedmohradska – ohniska proticisárskych povstaní. Roku 1678 sa stal aj on veliteľom ďalšieho povstania uhorskej šľachty a so svojimi vojskami vtiahol úspešne do Uhorska.

Celé 17. storočie ako aj začiatok 18. storočia v Uhorsku boli poznačené neustálymi povstaniami uhorskej šľachty. Príčin na vznik povstania bolo niekoľko: nespokojnosť uhorskej šľachty, ktorá sa chcela podieľať na vláde krajiny a kontrolovať panovníka – ten však jej snahy nerešpektoval. Celé spomínané obdobie poznačila protireformácia – vystupovanie Habsburgovcov proti protestantským cirkvám. Keďže väčšina Slovenska bola v tomto období protestantská, ľud sa proti týmto rozhodnutiam búril. Stále viac sa znižovala životná úroveň ľudu – mestá i dediny museli platiť cisárskemu dvoru obrovské dane a vydržiavať cisárske vojská. Na juhu Slovenska stále bašovali Turci a Habsburgovci si s nimi nevedeli dať rady. Postupnými veliteľmi povstaní sa stali poprední sedmohradskí šľachtici Štefan Bocskay, Gabriel Bethlen a Juraj Rákóczi I.

Povstaleckí vojaci sa nazývali kurucmi. Pomenovanie “kuruc” sa vysvetľuje dvojako. Môže to byť skomolenina

od latinského slova “crux”  - kríž – predstavuje možno pokračovanie starých žoldnierov – križiakov, druhá možnosť hovorí o výsmešnom skomolenom slove “Kruzitürken” – “kresťanskí” Turci.

Imrichovi Thökölymu sa spočiatku darilo – obsadil celé Slovensko. Po týchto úspechoch povstalcov bol roku 1681 cisár Leopold nútený zvolať do Šopronu krajinský snem, ktorý uzákonil náboženskú slobodu a povolil protestantom za určitých podmienok stavať tzv. artikulárne kostoly i školy (vzťahovalo sa to aj na Kežmarok). Zároveň sa obnovili aj práva uhorskej šľachty a úrad palatína (palatín bol  zástupcom kráľa v Uhorsku, volený uhorským snemom).

Thököly sa ako jeho predchodcovia taktiež spojil s Turkami, ktorí súčasne bojovali proti Habsburgovcom. Turci ho dokonca roku 1682 korunovali za kráľa Horného Uhorska (Slovenska), sultán poslal Imrichovi symboly kráľovskej moci – vazalskú korunu, kráľovský plášť, meč, budzogáň a zástavu – každý symbol mu odovzdal iný turecký paša. Imrich sa však kráľom nikdy netituloval – podpisoval sa “len” ako sedmohradské knieža.

Keď sa kurucké vojská priblížili na Spiš, Kežmarčania boli v rozpakoch. Drvivú väčšinu obyvateľstva tvorili protestanti, nemali v láske rakúskeho cisára, lenže veliteľ povstalcov bol z rodu Thököly, a tých tiež nemali radi...

V auguste 1678 vstúpili kuruci do Kežmarku. Hneď vrátili protestantom odňaté kostoly, fary, školy. No počiatočná radosť mesta rýchlo ustúpila – kuruci práve tak isto plienili a rabovali ako cisárski žoldnieri a vôbec im nezáležalo na tom, že Kežmarok je rodisko ich najvyššieho veliteľa, ba možno mnohí o tom ani nevedeli. Až v roku 1682 dáva Imrich Thököly Kežmarku ochranný list, v ktorom zakazuje všetkým svojim vojakom akokoľvek mesto obťažovať.

Knieža si urobilo z kežmarského hradu prepychové sídlo, hoci sa tam takmer vôbec nezdržiavalo. Do Kežmarku chodilo aj so svojou manželkou Ilonou Zrínyi (bola od Imricha o 14 rokov staršia) a nevlastným synom Františkom Rákóczim II.

Hviezda Thökölyho však tiež nesvietila dlho – definitívne zhasla v bitke pod Viedňou roku 1683, kde cisár

s pomocou Poliakov porazil spojené kurucko – turecké vojská. Na Spiš prichádzajú cisárske vojská, vzdáva sa im aj Kežmarok a skladá prísahu vernosti cisárovi. Hoci v marci 1684 Thököly poslednýkrát navštevuje  Kežmarok,

v apríli ho definitívne obsadia cisárske vojská.

Napokon bol Imrich nútený uchýliť sa k svojim bývalým spojencom Turkom. Odišiel s manželkou i najbližšími spolubojovníkmi do Turecka, kde v meste Izmid aj zomrel. Po 201 rokoch boli jeho pozostatky prevezené

do Kežmarku.

Organ

 
  • J.S.Bach - Jesu meine Freude - BWV 610
  • -
  • doc. Mgr. art. Anna Predmerská-Zúriková
00:00 / 00:00
  • J.S.Bach - O Mensch, bewein' dein' Sünde gross - BWV 622
  • -
  • doc. Mgr. art. Anna Predmerská-Zúriková
00:00 / 00:00
  • J.Zimmer - Prelúdium a dvojitá fúga cis-mol
  • -
  • doc. Mgr. art. Anna Predmerská-Zúriková
00:00 / 00:00

Nach der Fertigstellung des monumentalen Bauwerks der neuen evangelischen Kirche in Käsmark, die am 2.Dezember 1894 am ersten Adventsonntag geweiht wurde, baute die Orgelbaufirma Rieger aus Krnovo (Jägerdorf) eine zweimanualige Orgel mit 30 Registern im Stil der Romantik.

Am 23. Dezember 1893 hat der Gemeinderatvorsitzende Paul Keller eine Bestätigung der Bestellung von Firma Rieger erhalten, aufgrund des Angebots vom 26. September 1893, die die Beschreibung der einzelnen Teile der Orgel und Aufzählung der Materialkosten enthielt. Ursprünglich hatte die Firma Rieger für das Orgelgehäuse sogar eine dreimanualige Orgel mit 50 Registern geplant. Das Orgelgehäuse wurde ebenso wie die Kirche von Teofil Hansen, dem Hauptlandesarchitekt und Professor der Architektur an der Akademie der Wissenschaften und Künste in Wien entworfen. Da die Kirchengemeinde aber mit Mühe die Kirche hatte fertig stellen können, konnte sie nicht erlauben, eine finanziell so anspruchsvolle Orgel zu bestellen. 

 

Wenn man diesen ursprünglichen Entwurf mit der 50-Register-Disposition verwirklicht hätte, würde heute in Käsmark die größte Orgel mit mechanischer Traktur und Kegel-Luftkanälen in der Slowakei stehen. Die Tatsache, dass es nicht genug Finanzmittel für den Bau einer Orgel gab, belegt der in Archiv der Kirchengemeinde erhaltene Briefwechsel mit Firma Rieger während des Baues dieses Instruments.  Aus diesem erfahren wir, dass die Prospektpfeifen aus Zinn angefertigt werden sollen. Da ihre Länge aber 5 Meter erreichte, musste man für ihre Herstellung 150 kg Zinn kaufen. Damit die Kosten nicht ständig wuchsen, wurden nach der Vereinbarung mit der Kirchengemeinde die Pfeifen nur aus Zink hergestellt und mit eine dünnen Schicht Zinn überzogen.

 

Die Manualdisposition wurde gegenüber dem ursprünglichen Entwurf der Firma Rieger ebenfalls verändert. Die Kirchengemeinde forderte die Hohlflöte 8‘ aus dem zweiten Manual in das erste zu verschieben, anstatt des Registers Flauta traversa 4‘. Und umgekehrt das Register Flute Harmonique 8‘ kam in das zweite Manual. Bis in das letzte Detail forderte die Kirchengemeinde den Orgelschrank nach Hansens Plan anzufertigen, unter Verwendung von gutem und gesundem Material. Ab dem Tag der Übernahme der Orgel sollte eine fünfjährige Garantie auf die Anfertigung aller Teile dieses Instruments gelten. Dafür garantierte die Kirchengemeinde , dass sie für das anfertigte Werk der Firma Rieger 8.110,- österreichische  Gulden zahlen wird und das in den Raten:2.400 bei der Bestellung der Orgel, 4.900,- bei der Übernahme, und 810,- ein Jahr nach der Übernahme. Diese Summe schloss die Anfertigung und Verankerung aller Orgelteile, den Transport dieser Teile zum Bahnhof in Käsmark, Fahrkosten und Honorar der Monteure ein. Außerdem forderte die Kirchengemeinde während des Baues das Recht auf Kontrolle, zu der sie verschiedene Sachverständige einlud und die Qualität des verwendeten Materials in einem staatlichen Institut prüfen ließ.

 

Die Orgel wurde am 20.Juni 1894 fertig gestellt und dem Gebrauch übergeben, unter der Opusnummer 434. In dem Katalog der Firma ist sie aber unter der falschen Nummer 437 geführt. Sie hat eine mechanische Traktur und Kegel-Luftkanäle. Die Orgel gehört zu den größten zweimanualigen Orgeln , die die Firma Rieger bis Ende der 19.Jh.s in der Slowakei gebaut hat, also in einer Zeit, als die mechanische Trakturen und Kegel-Luftkanäle in den Orgeln die einzige war. Es ist interessant, dass nicht eines der Manuale in den Jalousien-Schrank eingebaut wurde, eine Lösung, die üblich war. Der Umfang der Manuale und des Pedals sind für die damalige Zeit in Österreich-Ungarn Standard. Das Instrumentist wegen des schweren Gangs der Spieltrakturen mit nur einer Manual- und einer Pedal-Kopplung ausgestattet. Die feste Kombinationen (I.Manual: Mezzo-Forte, Forte Forte volles Werk, Fortissimo volles Werk; II.Manual: Mezzo-Forte, Forte) werden mit Fußtasten gesteuert, die aus Metall angefertigt sind und sich über des Pedaltastatur befinden. Die Orgel hat auch eine crescendo-Möglichkeit in der Form einer Metallwalze.

Die Orgel ist auf drei Ebenen verteilt. Rechts, in dem unteren Teil des Orgelschranks befindet sich ein sog. schwimmender  Vorratsbalg, in dem mittleren Teil die Register-und Ton-Hebel und links ein elektrisches Gebläse (die Luftpumpe). Auf der Höhe der Prospektpfeifen befinden sich auch die Luftkanäle. Links ist der Luftkanal von einem Teil der Register des I.Manuals (Principal 16‘, Principal 8‘, Gamba 8‘, Fugara 8‘, Spitzflöte 8‘, Hohlflöte 8‘, Burdon 16‘), in der Mitte der Luftkanal des II. Manuals und rechts ein Luftkanal für das Pedal. Auf der dritten Ebene befindet sich der zweite Luftkanal des I.Manuals (Mixtur 6-fach, Cornett 3-5-fach, Octave 4‘, Fugara 4‘, Rohrflöte 4‘).

Die Pfeifen stehen auf dem Windkanal chromatisch. Des Material hat eine gute Qualität- die großen Pfeifen sind aus Zink, die anderen aus einer Legierung von Zinn und Blei, je nach Charakter der einzelnen Register. Den Prospekt der Orgel füllen 55 Pfeifen der folgenden Register aus: Principal 16‘ (20 Pfeifen), Principal 8‘ (11 Pfeifen), Geigen-Principal 8‘ (12 Pfeifen), Principal-bass 16‘(12 Pfeifen). In der Orgel befinden sich insgesamt 1869 Pfeifen. Die Höhe der Stimmung a1 =435 Hz bei 15°C.